Sledovala, ako jej miznú pred očami stromy, domy, kandelábre, ulice, smiešni i menej smiešni ľudia. Celý cirkus sa presúval do druhého mesta, kde mali zakončiť sezónu. Cestoval naprieč celou krajinou už skoro tri hodiny.
A Miriam tu celý ten čas neprítome sedela, bola neprirodzene mĺkva a tichá. Hľadajúc všetky možné alternatívy, ktoré by jej umožnili žiť šťastne až na veky, pomaly miešala už aj tak dávno studený čaj.
Eugen ležal na posteli a rozmýšľal, ako je možné, že ľudia dokážu reagovať na jeden a ten istý problém tak strašne odlišne. Keď včera prišiel neskoro večer do maringotky, zničený útokmi rodičov Miriam, tí jeho akurát finišovali s nejakými papierovačkami okolo tržby a mama otvárala fľašu vína. Bože, to dnes budú všetci piť? znechutene si pomyslel Eugen. No potom si uvedomil, že on by sa dnes tiež nedal dlho prehovárať. Mal pocit, že za jeden deň zostarol o dva roky.
Mama sa naňho len letmo pozrela a opýtala sa, že kde bol tak dlho. Odpoveďou jej bolo neurčité zamrmlanie, no jej to nevadilo, aj tak ju príliš netrápilo, kde bol, veď jej syn je už dospelý a isto sa vie postarať sám o seba. No potom sa naňho dlho a uprene zapozerala z dôvodov, ktoré nepozná nik iný, len matka.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa hlasom, ktorý pomaly lámala staroba. Eugen nikdy nepochopil, ako môže mama s takouto presnosťou vedieť, že sa niečo deje. Mohol by klamať, ale načo, aj tak sa to museli raz dozvedieť.
Vzdychol si a zadkom pristál na posteli. S pohľadom upreným na staré koberce, sledujúc ich vzory, im začal ropzrávať, že s Miriam čakajú dieťa a nevedia, čo majú robiť. Mame sa rozžiarili oči ako hviezdy na nebi za jasného počasia.
„Budeme mať vnúča?“ radostne spievala. „Tak dlho som nedržala malé roztomilé telíčko, mäkkučký uzlík nevinnosti, drobnučký noštek a tie pästičky!“ rozplývala sa. Chlapec na ňu nechápavo hľadel a otec tak isto. Začínal mať pocit, že dnes ho už nič nemôže prekvapiť.
„Mama, ty nechápeš?! Máme s Miriam dosť veľký existenčný problém!“ zvolal pohoršene. No na druhej strane, niekde veľmi, veľmi hlboko v srci sa veľmi tešil takejto reakcii, pretože aj preňho to vlastne bola najkrajšia vec, aká sa mu mohla prihodiť, len prišla v nevhodnú dobu a za nevhodných okolností.
Mama sa zarazí, akoby si až teraz uvedomila závažnosť tejto situácie. Začne Eugenovi nadávať, že či si nevedia dávať pozor, keď už bez toho, akože bez sexu, nevedia vydržať a všetky tieto, vlastne len hrané výčitky, zakončila tým, že musia niesť zodpovednosť za svoje činy. „Nech vás ani nenapadne, aby Miriam šla na potrat!“ vyhrážala sa mu mama prstom a Eugen s ňou v duchu súhlasil.
„Ešteže som vytiahla tú fľašu, ja som vedela, že dnes nebudeme piť len tak!“
Vytiahla tri obité poháre a štedro ich naliala do plna. Jeden podala Eugenovi, ktorý ho prijal s trochou nechute ale vypil ho na ex a do dna.
A dnes ležal na posteli s miernou bolesťou hlavy, pretože si matne spomínal, že to síce bol prvý, ale isto nie posledný pohár tej noci, ktorý vyprázdnil na ex a do dna.
Zdvihol hlavu a porozhliadol sa po maringotke. Nikde nikoho, rodičia asi odišli niekam za priateľmi, neradi cestovali sami. Pomaly vstal, no v momente, ako stál na vlastných nohách, to maringotkou myklo dopredu a Eugen zletel na zem ako opitý. Nahlas a škaredo zanadával, no začal sa zviechať z dlážky.
Keď sa postavil, zistil, že maringotka zastala. Podišiel k dverám, aby sa prezvedel, či stoja na zastávke alebo už sú na mieste. Chytí kľučku, že otvorí, no niekto ho predbehol a chlapec pripravený výjsť padal zotrvačnosťou dopredu. Kebyže niet toho, kto otvoril dvere, Eugen padne tvárou dolu. No keďže tam ten niekto stál, zachytil Eugena, ale tak nešikovne, až sa zrútili obaja dolu.
„Auuuu!“ zamraučalo dievča ako mača. Eugen sa okamžite zdvihol zo zeme a zistil, že to umraučané mača je Miriam, ktorá dobehla v teplákovej sukničke a dlhých vlnených podkolienkach s pohárom zeleného čaju v ruke, ktorý jej, samozrejme, vyletel z rúk a rozlial sa.
„Preboha,“ zastonal a rýchlo ju šiel ratovať. Kľakol si k nej, dievča zdvihol do sedu a hlavu mu oprel o svoju hruď. Miriam mala zatvorené oči, ruky okolo Eugenovho krku a nohy vystreté pred sebou. Eugen sa jej splašene pýtal či je v poriadku, či ju niečo nebolí a prečo prišla.
„Nie, nie, nič mi nie je, Eugen, neboj sa. Len som si trošku udrela hlavu. Ale neboj sa o mňa toľko, veď koľko krát som už spadla, joj, nebój,“ zopakovala, keď jej rukami rýchlo šiel zachraňovať hlávku akoby sa jej rozpadala. Jemne ju privinul k sebe, takmer ani necítila, že ju objal. No Miriam sa k nemu tuhšie pritisla, čo v minulosti bol jasný znak toho, aby ju zmačkol. No teraz na ňu až príliš dával pozor, tak sa bál, aby sa jej nič nestalo!
„Eugen! Poriadne ma pomačkaj, veď nie som s porcelánu!“ zahriakla ho, no tak milo ako od nej hádam ešte ani nepočul.
„Joj, zlatko, ako by si bola,“ zašepkal jej do ucha.
Miriam bola taká rada, ako to Eugen vzal, že sa k nej správa ešte krajšie ako pred tým, čo je už ozaj vrchol všetkého toho zmätku a omylov, ktoré sa stali. Chlapec s tým najšťastnejším úsmevom na svete ju poriadne stisol v objatí. Sedeli takto hodnú chvíľku, keď k ním doklusali ich rodičia. Všetci.
Eugen sa okmažite postaví a potom podá ruku Miriam. Tá vyskočí ako srnka, veď je umelkyňa, a hodí k rodičom ustrašený pohľad. Pritisne sa k Eugenovi. Ten ju chytí pod prsiami a hlavu položí na jej plece. Rodičia si ich chviľu premeriavajú, akoby skúmali, či je ozaj možné, že títo mladí, doteraz bezstarostní ľudia s možnou dobrou kariérou chcú, respektíve musia, vziať na seba toľkú zodpovednosť. Ani jeden z rodičov sa netváril nebezpečne nahnevane a tak sa Miriam uvoľnila, Eugen cítil, ako jej povolili napnuté svaly.
Eugenov otec zdvihne hlavu k nebu. Vonku padal slabý dáždik, mrholilo.
„Nebudeme predsa stáť na daždi, rýchlo sa poďme skryť, nech tuná, slečna neprechladne,“ kývol s úsmevom, ktorý patril k Miriam. Jeho manželka sa len žiarlivo zachmúri, pretože sa jej nepáčilo, že Rii venuje toľko milých pohľadov a jej sa už dlho nedostal ani jeden. Všetci, pekne po jednom, vpochodovali dnu. Eugen vošiel posledný a privrel dvere. Maringotka bola taká napchatá, až doslova bolo cítiť, ako sa pod nimi láme pod toľkou ťarchou.
„Tak teda, zišli sme sa tu, aby...“ začal Riin otec slávnostne.
„Bože otec, čo sme v kostole na kázni?“ skočila mu do reči Miriam.
„Ty mlč, mladá dáma, ide hlavne o teba!“ zahriakol ju. No mama sa usmiala a povedala, ako sa tomu teší, že sa Miriam ozvala, lebo sa o ňu bála, dnes vraj nepovedala ani jedno slovo. Eugenovi rodičia sa zasmiali a výhražný pohľad Riinho otca tiež zmäkkol. Eugen jej len nosom vošiel do vlasov a viac si ju k sebe privinul.
„Môžem pokračovať?“ ozval sa otec a otázku smeroval k Miriam. Ona len všetečne prikývla a tak sa pokračovalo.
„Myslím, že všetci sme oboznámený s najnovšou novinou. Tuto Miriam, moja dcéra,“ vravel principál a pri slovách moja dcéra pyšne zdvihol hruď ako keď páv roztiahne svoj farebný chvost, „čaká s Eugenom, vašim synom, a naším budúcim zverolekárom, dieťa. Myslím si, že obaja sú už dosť veľkí na to, aby vedeli, že spravili chybu. Teda ako sa to vezme,“ povedal, keď videl rozžiarenú tvár Eugenovej mamy a sám sa pousmial nad tým, že bude starým otcom.
„Rozhodli sa, že si dieťa nechajú, ľúbia sa, chcú byť spolu čo najdlhšie to prozreteľnosť dovolí a tak nám nezostáva nič iné, len vám zagratulovať, moji milí,“ ústa sa mu roztiahli do obrovitánskeho úsmevu. Miriam s Eugenom sa na seba pozreli pohľadmi, ktoré chápu len oni dvaja. Usmiali sa.
Potom sa s rodičmi dohodli, že nikam nepôjdu, zostanú v cirkuse, bude im pridelená jedna maringotka a Eugen dostane miesto veterinára, ktoré mu bolo sľúbené. Miriam ostane s dieťatkom tu a potom sa uvidí.
„A ako to bude so svadbou?“ opýtala sa Eugenova mama. Riiny rodičia sa nechápavo pozreli, Miriam sa od strachu zväčšili zreničky a Eugen len prevrátil oči do stropu. A je to tu, povedal si v duchu.
„Svadba? Načo svadba? Veď sa majú radi, tak načo na to treba papier? Aby keď sa náhodou radi mať prestanú, platili nehorázne peniaze za právnikov a advokátov?!“ nechápavo sa pýtal principál.
V maringotke ostalo chvíľu trápne ticho. Eugenova mama zmĺkla. Potom sa ozvala.
„Ale ja s tým nebudem súhlasiť, pokiaľ si nebudú lásku sľúbiť pred bohom!“ pani Eugenová matka takmer kričala.
„Mama! Nemoralizuj zbytočne!“ zahriakol ju Eugen. Miriam len slovo „svadba“ tak vyviedla z rovnováhy, že mlčala a len striedavo prechádzala pohľadom z osoby na osobu podľa toho, kto rozpával.
„Žiadna svadba nebude!“ nesúhlasil Riin otec. Jej mama len nespokojne krútila hlavou a tá Eugenova sa tvárila neústupne a tvrdohlavo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
romika
30. 12.decembra 2009 15:24
Ťúúúú Ale pekné
Napíš svoj komentár