Prečo plačeš, Miriam?

„Prečo plačeš, Miriam?" pýta sa Eugen hnedovlasého dievčaťa, o pár rokov mladšieho od neho.
„Nedostala som to," Miriam vzlyká do dlaní, nie a nie sa utíšiť. Eugen nechápavo hladí.
„Čo si nedostala? Ja som ti nič neposielal," chlapec stále mračí čelom a premýšľa nad tým.

Miriam mu venuje nazúrený pohľad. „Eugen, ako môžeš byť taký hlúpy?!" zaženie sa po ňom. Uhne sa, týmpádom Miriam netrafí, čo ju ešte viac nazlostí. Zdvihne ruky a začne ho udierať do hrude. Eugen vyplašene hľadí na dievča. Posnaží sa ju od seba odtiahnuť, ale dievča ho stále neúproste búcha po celom tele.
„Miriam upokoj sa, počuješ? Povedz mi, čo sa stalo, čo si nedostala?" pýta sa jej, teraz už naozaj vystrašený Eugen. Vtom akoby zrazu dievčaťu došli všetky sily, ostane bez pohybu stáť opretá o Eugena. Po lícach jej tíško stekali slzy, ale nevydala už ani hláska. Eugen ju mocne objal. No po chvíli akoby sa dievčaťu sily dobili späť a opäť začalo hlasno rumázgať.

„Ale no tak, Miriam... No tak, neblázni, Ria. Ach jaj," ťažkopádne si vzdychne Eugen. Usadí dievča na obrubník chodníka a prisadne si k nej. Miriam sa zakuklí do seba a teraz jej vzlyky prichádzajú k Eugenovi akoby z druhej strany ulice. Chlapec je úplne bezradný a už ho to začína hnevať. Mal byť dávno v cirkuse a pomáhať rodičom v stánku s obrovským nápisom CUKROVINKY. No namiesto toho tu trčí s hysterickou ženskou, ktorá niečo nedostala. Znova si vzdychne. Pritúli dievča k sebe. Miriam sa pomaly celkom upokojí. Zdvihne k nemu červené uplakané oči a zaklipká nimi. Eugenovi to príde komické a tak sa usmeje, privrie oči a pobozká ju.

„No, už mi povieš, čo si nedostala?" pýta sa jej.
„Ach jaj," vzdychne si tentoraz ona. Eugen vidí, že ma slzy opäť na krajíčku a tak ju len nemo obijme okolo pliec, pomaly ju zdvihne zo zeme a vraví jej: „Poď, pôjdeme domov. Ak budeš chcieť, poceste mi povieš, čo si nedostala. Ak nebudeš chcieť, tak mi to nemusíš povedať.“
Chytí ju za ruku a vydajú sa po chodníku smerom k obrovskému červeno- bielemu pásikovanému šapitu, ktoré sa skrývalo za betónovým lesom panelákov. Dievča si oprelo hlavu o chlapca, a takto do seba zavesení kráčali oproti veľkomestskému západu slnka.

Miriam, zvaná aj Ria, žije od narodenia v cirkuse. Jej mama je artistka na hrádzi, otec principál a ona po mame: lieta vo vzduchu z jednej hrádze na druhú. Eugen prišiel do cirkusu len pred niekoľkými rokmi, keď sa jeho rodičia rozhodli pre kočovný spôsob života a predávali sladkosti, svietiace čelenky, vrtuľky, bárs aké hračky a iné blbosti. Chlapec končil posledný rok na veterine. Rozhodol sa ostať s cirkusom, pretože Riin otec mu ponúkol miesto ošetrovateľa zvierat. Jeho rodičia to chcú vzdať a tento rok pracujú poslednú sezónu.

Vošli do šapita. Eugen musel skloniť hlavu, pretože jeho vyše stoosemdesiat centimetrov mu zavadzalo v pohodlnom prejdení cez otvor do vnútra cirkusu. Tam končili prípravy na večerné predstavenie. Videli artistov, ktorí si nenechali vravieť artisti, pretože oni sú umelci, ako naťahujú končeky prstov za špičkami nôh, jazdci na koňoch kontrolovali postroj svojich miláčikov, klauni si obúvali obrovské vyčaptané bagandže. Eugen s Miriam prešli stredom manéže a na konci vyšli. Miriam ihneď utekala do svojej maringotky. Eugen na ňu chcel zakričať, ale všade bolo plno kriku, preto to radšej vzdal. Hodil nad ňou rukou, pokrútil hlavou. Ako kráčal k svojej maringotke, stretol rodičov, ktorí naňho spustili spŕšku nadávok. Prekrútil očami a chystal sa im pomôcť, len aby sa ich zbavil. Už mal toho dosť, dnes ho všetci len obviňujú!

Po predstavení sa zrútil do postele celý vyčerpaný. Tie terajšie decká sú strašné! Stále len kričia a hádžu sa o zem keď nedostanú to čo chcú. Chvíľu ešte ležal na posteli a v myšlienkach sa rozhorčoval nad dnešným dňom, no potom vyskočil z postele akoby naňho vychrstli kýbel ľadovej vody. Prečo Miriam dnes nevystupovala? Úplne na to zabudol, celý čas v stánku si kládol túto otázku a teraz na ňu zabudne!

Vybehol z maringotky a trielil za Miriam. Vyšliapal tri miniatúrne schodíky a nervózne zaklopal. Zvnútra sa nik neozýval. Eugen chvíľu počkal, potom zaklopal opäť. Ticho. No po pár sekundách sa ozvalo hlasné kýchnutie. Chlapec pomaly otvoril dvere. Na prvý pohľad tam nikoho nebolo a maringotka zívala prázdnotou. Eugen zaostril zrak a keď si jeho oči zvykli na prítmie, ktoré ho opklopovalo, na posteli uvidel Miriam. Ležala tam schúlená do klbka, ako sa môže do klbka schúliť len artista. Pardón, umelec.

Eugen podišiel k posteli. Kvokol si k nej a opatrne natiahol ruku za jej vlasmi. Pohladil ju.
„Zlatko, čo sa deje?“ šeptal k nej. „Večer si nevystupovala... Stalo sa ti niečo, si chorá?“ znepokojene na ňu valil otázky ďalej.
Miriam si len vzdychla. Eugen ju ďalej nežne hladkal po vlasoch. Pomaly sa posadila. Chlapec v mihu vyskočil k nej a objal ju. Miriam si skryla tvár za dlane a tíško vzlykala.
„No ták, to bude dobré,“ chlácholil ju. Vtedy Miriam vyskočila. Z očí jej šľahali blesky.
„Nič nebude dobré! Všetko sa pokazilo, všetko a ty za to môžeš,“ padla na zem a znova sa rozplakala. Eugen sa už prestal čudovať tým jej neuveriteľne rýchlym zmenám nálad. Tváril sa nechápavo len pre to, že za niečo môže on.
„Ria, Ria, neplač už toľko. Bude ťa bolieť hlávka,“ snažil sa ju upokojiť. Podal jej ruku, aby jej pomohol vstať. Miriam zdvihla tú svoju umeleckú hlávku a pozrela na Eugena zaslzenými očami. On sa trošku usmial a v jeho očiach bolo vidieť odhodlanie. Odhodlanie, že spolu všetko zvládnu, nech len toľko neplače, lebo jej migréna tú hlavu odtrhne.

Postavila sa a vrhla sa do jeho objatia. Eugen ju tuho stisol a šepkal jej do ucha, že ju ľúbi. A Miriam sa opäť z očí pustili vodopády. Eugen si vzdychol a poslednýkrát sa jej spýtal, čo sa deje. Miriam prestala vzlykať a začala splietať zase niečo o tom, že to nedostala. A že je v tom. V čom, preboha?! Nemôžu sa tie ženské vyjadrovať normálne?, rozmýšľal Eugen. No keď Miriam spomenula niečo o istej noci z pred dvoch mesiacov, celé mu to nejako bliklo v hlave. Plesol sa po čele. Neveriacky hľadel na Miriam s ústami dokorán, bez schopnosti niečo zo seba dostať.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu