Predsudky

-Máš nejaký svoj osobitý rituál pred písaním?
-Mám, ale nepoviem vám aký, pretože by ste všetci boli takí super ako ja a bola by na svete nuda.
Akosi sa mi zahmlilo pred očami a zalial ma hrdý pocit šťastia. Zlatý filter. Milá odozva z okolitých stien a život ide ďalej.

O dva týždne neskôr ma zastavila profesorka na chodbe. Vyzerala vážne vážne a dôležito. Prísne a pedagogicky, dve "pé". Našťastie bez okuliarov, aj mňa zadlávili predsudky a myslela som si, že tým značí svoju rozhľadenosť. Nepravda!

-Neviem ako ti to mám povedať-, -hľadám slová-, -už dva týždne-, -nechcem sa ťa dotknúť-, -možno sa mýlim-...
Zalial ma studený pot, zlé svedomie, pritom som nič zlé nevyviedla. Aspoň som si nič podozrivé nepamätala.
-Pamätáš si rozhlasové vysielanie pred dvoma týždňami...

Nechápavo som hmkla a ďalej rozpačito hľadela na nízku paniu, ktorá mi vážne úzkostlivo kázala o chúlostivej klebete.
-Niekto položil hypotézu, či nepíšeš pomocou omamných látok.
Vypučila som na ňu oči. Nervózne som sa pozasmiala, ale dostatočne presvedčivo na to, aby som dokázala odfrknúť:
-A čo, že niekto povedal?

Opäť kaša. Pokrytecká kaša, ktorá jej kypela z úst ako rozvarený Hrnček var! Zoskupila sa okolo mňa dymová clona rozhorčenia a prirodzená zvedavosť ženy. Smrteľná kombinácia. Nič z toho, žiadne zemiaky v kaši, tobôž hríb.
-Ale nikomu to nehovor!

Asertivita a zadné dvierka, povinná výbava. Zábava sa môže začať, máš právo vstúpiť do súčasnej reality. Príjemnú jazdu.

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu