V ruksaku som mala len pár zlomených farbičiek a šminky, pretože som v chmate odišla z domu môjho ľúbeho, ktorý rád kreslil. Avšak v noci si zmyslel, že ide načapovať štyri litre bieleho vína do krčmy pod kopcom, na ktorom sa týčila zatrpknutá bytovka a tak z kreslenia nič nebolo, aspoň nie z toho nočného, na ktoré som sa chystala. V jednom okne zrazu visela moja hlava vyzerajúc jeho poletujúce strapaté vlasy. Blížil sa svojou typickou chôdzou. Bol strašne nezávislý a pritom nedokázal žiť bez svojich bludných predstáv, v ktorých je bohom môjho sveta. Ja som mu to nezazlievala, mal v podstate pravdu, ale bolo by to dobrodružnejšie, keby o tom nevedel. Priniesol tie dve plastové fľaše plné vína a bez toho, aby sa obťažoval podať mi pohár, jednu otvoril a lačne sa napil. Sledovala som ho trošku zdesene i znechutene, no stále bol môj pohľad príliš mäkký, pretože ho zastierala srieň platonickej lásky, ktorá mi motala hlavu. A bolo to oveľa vážnejšie, než ranná opica.
Samozrejme to skončilo pri hlasnej hudbe, ktorú nemám rada, ale on áno, osočovaním mojej romantickej duše, ktorá za každú cenu nenásilne po celý večer padala čoraz hlbšie do stratena, až nastalo ticho. Playlist sa vypol a jeho výčitky tiež. Zhasla som. Pomaly som sa dlaňou približovala k jeho líci, myslela som, že spí. On ju však znenazdajky lapil do svojho mocného a násilného zovretia a pozrel sa mi do očí. Samozrejme, nemala som šancu vidieť, že sa mi pozerá do očí, pretože lampa nesvietila a pouličné osvetlenie bolo rozbité. Luna ľubozvučne svietila na inom konci mesta a ja som sa zahanbila. Sklopila som viečka a samú seba som nemo uložila na matrac vedľa jeho tuhého tela. Dušu nemal. Ja aj za oboch. Po niekoľkých minútach, keď som si bola stopercentne istá, že jeho pochrapkávanie značí hlboký alkoholický spánok, tíško som sa rozplakala. Tak to dopadne, keď láska nemá kadiaľ prúdiť.
Ranná erekcia ma neprekvapovala. Neprekvapilo by ma ani keby ma surovo prehodil cez rameno, odvliekol do kúpeľne a pod prúdom vlažnej a mokrej vody ma využil pre svoje súkromné potreby. Dva v jednom.
Ale on stál v kuchyni, aj jeho vták stál v kuchyni a robil kávu. Samozrejme ten "muž", nie vták. Na stole mal položené výkresy tých najväčších formátov a ceruzky vyhrabané z môjho batohu. Na výkresoch bolo vidno už pár čiar, akési avantgardné umenie. Zelená, ružová a fialová plus jedno obrovské žlté slnko. Nemusela som dlho hádať, kde bral inšpiráciu: v otvorenom okne bez ohľadu na ľudské utrpenie veselo svietilo slnko. A na mojich nohavičkách boli zeleno- ružovo- fialové pásiky.
Usmial sa na mňa. Krátko, jasne a výstižne. Podal mi obitý hrnček plný horúcej zalievanej kávy.
-Dobré ráno,- priam spieval.
Od údivu som nedokázala spraviť nič iné, len na pol úst odzdraviť, položiť šálku na polopokreslený papier a odísť si do kúpeľne umyť zuby a vymeniť nohavičky. Najradšej by som zhasla aj slnko. Do kuchyne som sa pre istotu už nevrátila. Našiel ma sedieť na balkóne s cigou v ruke a slnečnými okuliarmi na očiach. Rána boli na tomto balkóne veľmi svetlé. Asi ako jeho vlasy, ktoré mu stále veľmi pekne padali pozdĺž tváre a výstižne lemovali líca až k brade. Stále mal tie modrosivé oči, jedno trošku väčšie ako druhé a opäť mu v nich svietili tie podarené iskričky, šibalky. Znova mi do prázdnej ruky vtisol hrnček kávy.
-Naraňajkujeme sa tu?
Vypleštila som oči. Zhrozene som krútila hlavou nad touto nehoráznou premenou, na ktorú som si už dávno mala zvyknúť, pretože sa to nestalo po prvýkrát. Povedala som si, že keby to zašlo za hranice "zahranicami", aspoň môžem vyskočiť z okna a tak som prikývla.
Pila som kávu a počúvala ho. Vravel prepáč, vravel budem iný, vravel všetko to, čo som čakala, že bude vravieť. Ja som len mlčky hľadela na výhľad a slzy sa mi hromadili za slnečnými okuliarmi. Našťastie bol uchvátený svojou dobrotou, isto si myslel, že mi teraz preukazuje hlbokú náklonnosť a dôveru a ja plačem od šťastia, že ma opäť zahŕňa nekonečnou láskou, ktorej vlastne nie som ani hodná, ale on je šľachetný. On je boh bohov bohov a ich bohov nad bohmi. Ja som len dievča. Dievča v pásikavých nohavičkách a so slnkom nad hlavou, dievča s nikde nekončiacou trpezlivosťou a hlavne, dievča závislé na jeho prítomnosti. Mal pravdu. Ako vždy. A za to som ho nenávidela najviac.
Akoby som už nemohla ani len cítiť jeho najmenšiu molekulu prítomnosti, vybehla som z balkóna do ulíc, vzala som mu všetky pastelky, nehľadiac na jeho prekvapené oči, utiekla som. Ostala mu po mne len nedojedená kečupová hrianka a do dna vypitá káva v hrnčeku na parapete. A visiaca mokrá slza ako kvapka rosy na muškáte.
A teraz trucujem v sade Janka Kráľa na krivých lavičkách, ku ktorým sa viaže úplne iný príbeh môjho života a závistlivo pozorujem tie mladé telá, ktoré sa hladko kĺžu po letnom slnku. Zanechávam na chlapcoch pomyslené žeravé bodky po mojich závistlivých pohľadoch. Neuspokojuje ma ani fakt, že jeden z nich ku mne už dlhšiu dobu vysiela svoje testosterónom nabité smädné pohľady zastreté v milom a nevšednom úsmeve. Viem, že sa tak či tak vrátim späť ku svojej závislosti a budem sa v nej topiť.
No z trucu a aj pre vlastné pobavenie vstávam z lavičky, vyberám z ruksaku ceruzky a pchám si ich do hustých vlasov. Vyberiem zrkadielko, skontrolujem kruhy pod očami a pestrým krokom sa poberám k zurčiacej fontáne, kde sa na letnom slnku bezstarostne ukážkovo predvádza hravá mladosť polonahých chlapčenských tiel.
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
otvoreneokno
14. 3.marca 2013 02:16
a možno som predsa len mala ísť spať, dnes bude ťažký deň a toto tu aj tak nemá vysokú hodnotu. alespoň nemám pocit, že som nečinná. ehm, hm.
4
@2 Aj mne.
To je tak, ked sme na niekom zavisli, ale celkovo nam jeho osobnost a povaha ublizuje.
A veta ja sa zmenim?
Kdeze. Co je raz zasadene, sa neodsadi.
To je tak, ked sme na niekom zavisli, ale celkovo nam jeho osobnost a povaha ublizuje.
A veta ja sa zmenim?
Kdeze. Co je raz zasadene, sa neodsadi.
7
Síce mi z toho zostalo smutno, ale ten blog má takú krásnu atmosféru... asi si ho prečítam ešte raz
Napíš svoj komentár