Po mojej pravici sedel statný chlapec s rozcuchanými modrými vlasmi, s pírsingom v obočí, v jazyku, v pere a v ušiach, zvaný Pink, basák číslo jedna. Hrozný paradox, no ale čo už, práve toto meno v podrobných prieskumoch vyšlo ako veľmi populárne v kategórii prezývka pre dnešných mladých ľudí, a tak sa náš zarytý rocker stal Pinkom. To má za to, že sa nevedel sám rozhodnúť.
Po mojej ľavici sedel Ben, náš basák číslo dva. Jeho tmavé krátke strapaté vlasy vzbudzovali dojem strašného flegmatika, no v skutočnosti to bol extrémny hysterik a cholerik. Momentálne však vyzeral ozaj ľahostajne, prázdnym pohľadom prechádzal miestnosťou a žuval žuvačku.
Vedľa neho sedel Ren. Bol z nás najstarší a najunudenejší. V kapele hral na bicích. Nosil polodlhé vlasy, taktiež rozčuchrané a neupravené. Kvôli médiám a popularite náš manažér rozhodol, že budeme spolu chodiť, čo ma strašne naštvalo. Nebude mi predsa diktovať s kým budem alebo nebudem chodiť! No kapela je prednejšia a tak som z kancelárie, kde sme mali poradu vyšla ruka v ruke s Renom a úsmevom na tvári. Dokonca aj on sa usmieval, čo uňho bolo naozaj vzácne. Väčšinou sa tváril hrozne nezávisle a „akože to tu má všetko na háku“, no ako najstarší sa aspoň snažil počúvať Manyho, ktorý momentálne čítal program kapely Tulip Ruins na nasledujúci týždeň.
„...no a ako vám je všetkým jasné, vaša popularita rapídne klesá, preto som sa ako ehm, “ falošne sa usmial, „šéf vašej kapely rozhodol pre rázny krok.“
Spozornela som, zdvihla som hlavu a zadívala sa na Manyho. Takisto aj zvyšok kapely.
„A z čoho si usúdil, že nám klesá počúvanosť? “ ozvala som sa. Many prevrátil očami.
„Nepovedal som, že nám klesla počúvanosť. Hrajú nás aspoň raz do hodiny. Ale už sme dlho neboli na titulných stránkach. Znížila sa popularita. Ale tá vaša počúvanosť by sa mohla zvýšiť, ako vidím, “ povedal a karhavo sa na nás pozrel, aj keď vedel, že nám to je úplne jedno a on s tým bohužiaľ nič nespraví.
„Tak to teda nechcem počuť, čo si pre nás vymyslel, pretože naposledy, keď si zvyšoval popularitu, tak si ma dal dokopy s Renom, “ odvrkla som. Pozrela som sa naňho, no ten sa pri počutí svojho mena ani nemykol.
„No to ťa asi nepoteším, Nina...“ Prevrátila som očami a s hlavou v dlaniach som čakala na recept „ako sa zviditeľnit“, aj keď som pochybovala, že sa to dá ešte aj viac ako doteraz.
„Takže, “ Meny si dôležito odkašlal, „vzťah medzi Ninou a Renom trvá už niečo vyše roka. A tak som dospel k názoru, že by trebalo spraviť nejaký väčší, vážnejší krok. Myslím, že by ste sa mali zasnúbiť.“
Zdvihla som hlavu, v nemom úžase a s otvorenými ústami som pozerala na Manyho. Ren neveriacky krútil hlavou.
„Prosím? Počul som dobre? “ spýtal sa hlbokým hlasom.
„Áno, milý Ren, počul si dobre. Potrebujeme senzáciu a keďže ako kapela žiadnu nemáte, tak ju musíme urobiť. Pozveš Ninu na drahú večeru, neboj sa, tú ti zasponzorujeme, a popýtaš ju o ruku. Samozrejme postarám sa o to, aby sa tam zišlo veľa paparazzov, “ usmial sa a tváril sa, že nám tým robí veľkú láskavosť.
„No počkať, počkať, na tomto sme sa nedohodli. Nemusím to spraviť, nie je to v mojich povinnostiach voči kapele, “ pokúšal sa z toho vyvliecť Ren. Ja som stále len pozerala s otvorenými ústami.
„Ale ak to nespravíš, tak ťa vyhodím a to by tiež bola riadna senzácia.“
„Potom by sa však kapela rozpadla a mohol by si si tie tvoje senzácie strčiť do zadku! “ kričal naňho Ren.
Many sa len prefíkane usmial a povedal: „Myslíš si, že si nenahraditeľný? “
Týmto Rena nadobro umlčal a ten už nepovedal ani slovo, len nahnevane sedel na stoličke s prekríženými rukami a počúval detaily a naších „zásnubách“.
Mne to stále ešte nedochádzalo a rozmýšľala som, či mi stojí za to, robiť tu zo seba šaška. Nebolo by lepšie, keby sme to proste skončili? Bola som na pokraji zúfalstva, keď som započula v rádiu náš najnovší singel, vlastne len útržok refrénu: ...nevzdávaj sa tak ľahko...
Zaťala som zuby a povedala som si, že to musím zvládnuť. Chcela som byť hviezdou? Tak preto musím niečo obetovať. Napríklad celý môj súkromný život a šancu, že ako tínedžerka budem mať nejaké milostné pletky s chlapcami. Pretože fakt, že v novinách chodím s Renom odrádza všetkých mojich potenciálnych nápadníkov. A sakra! Najradšej by som do niečoho kopla. Asi najradšej do Rena! Ale veď on za to vlastne nemôže. Ach jaj. Najradšej by som skopala Manyho! Áno, áno, áno! Kop, kop, kop...
Keď skončil, rýchlo som sa zdvihla zo stoličky a trielila k dverám. Utekala som k východu ako som len vedela, potrebovala som ísť domov a vyrevať sa.
„Heej, Nina, čakaj! Nina! “ niekto za mnou kričal, asi to bol Ren. Dobehol ma až vonku keď som utekala na zastávku autobusu. Chytil ma za lakeť.
„Nina, počkaj. Musíme sa dohodnúť...“
„Zavolaj mi, ja... ja nemám teraz čas. Musím... musím ísť domov, “ predbehla som ho. „Nakŕmiť rybičky, “ dodala som, keď som videla, že čaká na dôvod.
Ren prevrátil oči a potom sa začal smiať.
„Ale Nina, neblázni. Ty si taká trubka, “ smial sa. „Počúvaj, dnes ti Many donesie domov nejaké háby, tie si oblečieš a ja po teba prídem zhruba o siedmej, dobre? “
Slzy som mala na krajíčku a tak som len rýchlo prikývla a zutekala od neho preč. Nasadla som na prvý autobus, ktorý prišiel a ani som nevedela, kam ide. Vozila som sa po meste celé hodiny a keď som prišla domov, bolo už dosť neskoro. Pred dverami som našla stepujúceho poslíčka držiaceho veľkú krabicu.
„Dobrý, “ pozdravil sa. „Ste Nina z Tulip Ruins? A bývate tu? “
Namrzene som prikývla a hrabala som sa v kabelke s nádejou, že čoskoro nájdem kľúče.
„Tak nech sa páči, toto vám posiela pán Masaki...“
„Viem, viem. Ďakujem veľmi pekne, “ prerušila som ho. Konečne som našla kľúče a šla som otvárať dvere. Poslíček tam stále stál. Prevrátila som oči a vytiahla som z kabelky peňaženku.
No on sa nervózne usmial a povedal mi, že on vlastne nechce ani tak peniaze, väčšou odmenou by preňho bolo, keby mohol ísť na záchod. Ja som sa prekvapene zasmiala a rýchlo som otvorila dvere.
„Po tejto chodbe a doprava, “ povedala som zo smiechom. Hodila som kabelku do kúta a vyšťavená som sa zviezla na pohovku v obývačke. Krabicu so šatami som nechala len tak pohodenú na zemi. Vyzula som si topánky a privrela oči. Pricupkal ďakujúci poslíček a ja som ho vyhodila von z bytu so slovami, že aj nabudúce a nemáte za čo a dovidenia.
Až do piatej som spala. Zobudila ma telka, ktorá sa o piatej vždy zapne kvôli prvým správam a po nich sa vždy vypne. Zaklipkala som očami. Vzdychla som si a prešla som do kúpelne, že si dám sprchu. Pustila som vodu a rozpustila som si vlasy. Zistila som, že mi chýba uterák a tak som sa vrátila do izby, kde ešte stále bežali správy. Letmo som pozrela na telku a šla som po uterák, keď som sa zarazila, pretože som začula svoje a Renovo meno. Otočila som sa a videla som nahrávku ako ma Ren chytá za rameno a potom ja utekám od neho preč. Pod videom bol napís: Vzťah v kríze?
„Božeeeeeeeee! “ začala som zúriť a rozhadzovať rukami.
Schmatla som osušku a šla späť do kúpelne. Šmarila som ju na zem a vliezla do vane.
Keď som z nej vyšla telka už bola vypnutá a ja som bola pokojná. Išla som po krabicu so šatami. Doniesla som si ju do izby, sadla si na postel a zložila vrchnák. Vytiahla som z nich svetlo červené šaty bez ramienok. Otvorila som ústa dokorán, začala som s nimi skákať po izbe a výskať od radosti. To boli tie najkrajšie šaty aké som kedy videla. Okamžite som si ich obliekla. Sedeli mi dokonale.
„Áno, áno, ánooooo! “ Vbehla som do kúpelne, zastala som pred zrkadlo a obdivovala som sa.
Keď zazvonil zvonec, dokončovala som posledné úpravy. Myklo mnou až mi vyletela náušnica z rúk. Okamžite som sa zohla, zdvihla som ju, schmatla kabelku a trielila k dverám. Vo výťahu som si uvedomila, čo idem robiť. Idem sa zasnúbiť! Trochu dosť ma to rozrušilo a tak som vchodové dvere otvárala so zvýšenou frekvenciou bitia môjho srdca. Uvedomila som si, že sa celá trasiem. Uvedom sa dievča, veď Rena vídaš každučký deň, nie je to nič vážne...
Najprv som len vykukla, či tam Ren ozaj stojí a keď som ho tam zbadala, tak som nervózne vykročila. Vyzeral úžasne. Mal čierne sako s keckami, vo vlasoch mal chaos ako vždy. Bol krásny. Škoda, že medzi nami bolo toľko hnevu, kvôli tomuto nútenému zväzku. A on mal vlastne frajerku. Viem o ňom veľa, pretože sme chodievali na rande a museli sme sa rozprávať. Vlastne bol medzi nami dobrý vzťah, alebo aj ten sme len hrali? Boli sme úžasnými hercami, pretože tak ako vedel byť ku mne hnusný, vedel byť aj pozorný a milý, a ako sa len božsky bozkával!
Podišiel ku mne. Zohol sa a pobozkal ma. Zvraštila som čelo. „To už tu sú tí novinári? “
Ren sa zarazil. „Máš pravdu, načo hráme divadlo, keď sa nikto nepozerá.“ Jeho hlas bol nepríjemný. Kašlem na to. Odtiahol sa odo mňa a vykročil k autu. Pohla som sa za ním. Otvoril mi dvere, zavrel ma a potom sám nasadol. Naštartoval a vyrazili sme do jednej z nóbl reštaurácií, ktorú vopred určil Many.
„Rozišiel som sa s priateľkou, “ len tak z ničoho nič začal Ren.
„Ou, to mi je ľúto, “ predniesla som smútočne.
„Kvôli tebe.“
„Čo ja s tým mám? “ čudovala som sa.
„Idem ťa požiadať o ruku, preboha! “
„Ale veď to nie naozaj! Nič to neznamená, len budeme onálepkovaní ako „snúbenci“ a ja budem nosiť na ruke prsteň, “ obhajovala som sa.
„A ty by si chcela mať „akože zasnúbeného s inou“ frajera? “ pýtal sa cynicky. Radšej som ostala ticho. Ach jaj, za všetko tuším môžem ja.
„Prepáč, “ zašepkala som.
Pozrela som sa naňho. On ani brvou nepohol a ďalej pozeral rovno pred seba a prehnane sa sústredil na cestu. Po pár minútach sme prišli namiesto. Samozrejme, tam už novinári boli a nahodil úsmev a otvoril mi dvere. Podal mi ruku a pomohol mi vystúpiť.
Ruka v ruke sme vykročili k reštaurácii. Sadli sme si k rezervovanému stolu a snažili sme sa nadviazať konverzáciu. Ale nešlo nám to, tak sme toho radšej nechali. Prišla čašníčka a objednali sme si. Ren vyzeral veľmi smutne. Chytila som ho za ruku. Na tomto fingovanom vzťahu sa mi páčilo to, že som mohla robiť všetko, čo by som si za normálnych okolností nemohla dovoliť. Napríklad, keby som to spravila v aute, tak by sa na mňa nepríjemne oboril a ešte by mi aj vynadal. No teraz sa na mňa pozrel so slzami v očiach a nemohol mi nič urobiť. Stisla som mu dlaň. Akoby som mu stisla nejaku slznú žlazu a slzy mu vytiekli z očí. Sadla som si k nemu a objala som ho. Teraz sa už nadobro rozplakal.
„Nerob to, “ vzlykal. „Nenávidím ťa, nechcem, aby si ma utešovala.“
„Ach jaj, “ vzdychla som si. To zabolí, ale nevyčítala som mu to. Ja ho vlastne mám veľmi rada a už istý čas sa podozrievam z toho, že som sa doňho zamilovala. Zavrtela som hlavou. Musím sa znormalizovať. Avšak byť takto v jeho objatí...
„Prepáč mi to, naozaj to myslím úprimne, je mi to ľúto. Ak ti to nejako pomôže... Ja...“ zakoktala som sa.
„Čo? “ odtiahol sa.
„Skončíme to? Môžeme proste zrušiť kapelu a ty by si bol opäť so svojou babou. Asi si ju naozaj miloval, “ navrhla som s priškrteným hlasom.
„Tak to teda určite nie. Ale štve ma, že všetko čoho sa dotknem je v ruinách skôr, ako sa to stihne stať stereotypom. Jedine kapela, ale tak aj v tej nič neklape akoby sme chceli my, ale ako chce Many. A ona povedala, že ma už nikdy nechce vidieť aj keby som odišiel z kapely, proste má toho už plné zuby a ja sa jej ani nečudujem, “ hlas mal už pokojnejší, oči suchšie a celý sa zdal viacmenej uvoľnený.
„Hmm, “ pokrčila som plecami.
„Ale milé od teba, že by si to vedela pre mňa spraviť, “ povedal, usmial sa a pohľadil ma po vlasoch.
Myslím, že toto nebolo hrané, teda moja úboha zaľúbená duša v to dúfala. Uaa, takže som si dobrovoľne priznala, že som doňho po uši.... Ach jaj, už len toto mi chýbalo, toto nieeeee. Teraz sa chcelo plakať mne, no ja, statočná Nina som to rýchlo zažehnala vetou:
„Už nesú jedlo.“
Celú večeru sme sa rozprávali a toľko ako v tú noc som sa nesmiala hrozne dlho. Dojedli sme aj dezert a ostali sme sedieť pri víne. Teraz si sadol ku mne Ren. Objal ma a vnoril mi nos do vlasov.
„Môžem ti teraz niečo povedať? Niečo čo myslím vážne, nie niečo čo máme v scenári, “
„No jasné.“
„Ďakujem za všetko.“
Usmiala som sa. Zdvihla som hlavu a priblížila som sa k jeho perám. Chcela som ho pobozkať, no Ren sa špáral vo vreckách a potom nakoniec vytiahol malú škatuľku. Otvoril ju. Položila som si dlaň na ústa a tvárila sa hrozne prekvapene. Ale ten prsteň bol ozaj utešený! Kľakol si oproti mne a chytil ma za ruku. Bože už je to tu!
„Nina, vezmeš si ma? “ Pozeral sa mi do očí a mne sa poslušne zjavili v tých mojich slzy. Hodila som sa mu okolo krku a šepkala áno, áno.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
romika
7. 11.novembra 2009 18:12
náramne sa mi to páči kedy bude pokračovanie?
Napíš svoj komentár