„...ste zasnúbení? “ „Koľko stál prsteň? “ „Kedy plánujete mať svadbu? “
Otázky padali jedna za druhou, no tá posledná ma akoby vytrhla z tranzu spôsobeného bleskmi fotoaparátov. Svadba! Veď ja sa budem musieť vydávať! Zahmlilo sa mi pred očami a podlomili sa mi nohy. Prídem o všetku svoju mladosť, o všetko, všetko... začala som sa kolísať, takmer som spadla. Ren ma chytil a vystrašene sa ma pýtal čo mi je.
„Ale nič, nič, len som unavená. Asi by sme mohli ísť, “ odpovedala som slabým hlasom. A vykročila som k autu držiac Rena za ruku. Predrali sme sa cez živú stenu novinárov.
„Hej, to čo malo byť? “ pýtal sa ma Ren.
„Nič, len sa mi zatočila hlava, asi som vyčerpaná....“
„No ako myslíš, “ povedal ustarane. „Odveziem ťa domov? “
„A kam inam by si ma chcel odviesť? “ nechápavo som sa spýtala.
„Podľa scenára k sebe, “ vyškieral sa. Zúfalo som si vzdychla. Takto ma vláčil k sebe domov vždy, keď sme vedeli, že nás sledujú. Ráno sme potom v novinách našli článok o tom, ako sme prežili divokú noc.
„Ale tak môžme ísť k tebe, “ uchcechtol sa. Vyplazila som mu jazyk.
„Dobre, “ nakoniec som teda súhlasila. Všimla som si Renovu zmenu nálady a aj správania. Už nebol hnusný, správal sa celkom prirodzene. Presne ako keď sme to hrali.
„A už nemusíš byť nasilu milý, už nás nepočujú.“
„Ja nie som nasilu milý! No pardón, slečinka, že som vás urazil svojím nevhodným správaním, “ povedal nepríjemne a agresívne zatočil volantom.
Zaparkoval a ostal ešte chvíľu sedieť.
„Pozri, ja som sa len snažil byť milý, pretože niektoré tvoje gestá, ktoré si dnes spravila mi prišli ako náznak tvojej vyzretej osobnosti a preto som mal pocit, že si zaslúžiš, aby som sa k tebe správal ako k rovnocennej. Ibaže asi som sa mýlil, takže...“
„Takže čo? Budeš opäť hnusný? Aby si vedel, mňa sa riadne dotýkalo, ako sa ku mne správaš, keď nejdeme podľa scenára. Nič som ti nespravila a ja som nemohla za to, čo vymyslel Many. Ja... ja som len nebola zvyknutá na to, ako si sa teraz ku mne choval a preto som ťa upozornila... Ach jáj, nechaj me to už tak, dobre. Len si nemysli, že ja som sa s tebou zasnúbila s nadšením, “
vykričala som mu. Odvrátila som sa od neho a prekrížila ruky na hrudi. Ren ostal chvíľu ohromene sedieť a potom sa ozval.
„Fú, tak to som nečakal, takýto monológ, “ zasmial sa. „Prepáč, teraz chápem. Ja som si myslel, že sa v tom vyžívaš, keď si nijako neprotestovala proti tomu v kancelárií. Preto som bol taký odmeraný. Hmm, asi som sa zmýlil. Tak prepáč ešte raz Nina, “ usmial sa. Ešte stále som sa mračila ale hnev zo mňa pomaly vyprchával. Chytil ma za ruku.
„Tak čo, pôjdeme si užiť tú divokú noc? “ šibalsky sa na mňa usmial.
„Poďme na to! “ odpovedala som mu s rovnakým úsmevom.
Vystúpil z auta, zabuchol dvere a rýchlo ho obehol, aby mi otvoril dvere. Vyšli sme na terasu a ja som sa začala opäť hrabať v kabelke aby som vybrala kľúče. No Ren ma oprel o stenu a začal ma bozkávať.
„Čo, čo to robíš? Ren...“
„Pozerajú sa, tak im dáve trošku divadielka, nie? “ zašepkal. Rukou mi zišiel po zadku, zdvihol mi ľavú nohu do pravého uhla a ja som mu ju omotala okolo nohy. Takmer som znova odpadla, ibaže Ren ma mocne držal. Po chrbte mi prešla príjemná vlna vzrušenia. Začal mi bozkávať krk a ja som mu vzdychala do ucha.
„Tuším ťa to nejako rozvášnilo, “ poznamenal. „Myslím, že to by im malo stačiť, teraz môžeme ísť, “ povedal a odlepil sa odo mňa. Ja som tam len stála ako omráčená.
„No poď, ty trubička, “ jemne ma ťapol po zadku a chytil za ruku. Otvorila som dvere. Vošli sme do výťahu. Celý čas som nepovedala ani slovo. Odomkla som dvere a zažala som svetlo.
„Môžeš sa zložiť na pohovke, “ povedala som mu neprítomným hlasom.
„No dobre, “ povedal sklamane, „ale ja som si myslel, že ideme osláviť naše zásnuby.“ Chvíľu ešte držal smutnú tvár no potom sa rozosmial.
„Haha, poštekli ma, “ ozvala som sa sucho, no tiež som sa usmiala. „Som úplne mŕtva, takže ak sa nenahneváš, ja si pôjdem ľahnúť.“
„Nahnevám sa! “ stále sa smial. Pritiahol ma k sebe. Jeho vlasy ma šteklili na tvári.
„A čo s tým mám ja? “ spýtala som sa drzo. „Dobrú noc, “ vykrútila som sa z jeho objatia a vyplazila som mu jazyk.
„Jáj, ty trubka. Len aby som ti nabudúce ten jazyk neodhryzol! “ kričal za mnou, pretože ja som už bola vo vedľajšej izbe a vyzúvala som si topánky.
Vyzliekla som sa z tých drahých šiat, ktoré sa mi nejakym zázrakom podarilo neušpiniť a ľahla som si do postele. V hlave mi stále dokola behali myšlienky na Rena a pokúšala som zo seba dostať odpoveď, či som doňho ozaj zamilovaná. No môj unavený organizmus prostestoval a tak som zaspala skôr, ako som zo seba vymačkala odpoveď.
Ráno som sa zobudila na zvonenie telefónu. Nechala som ho zvoniť a radšej som sa viac zababušila do periny. No potom zazvonil znova, a znova, a tak som ho na tretíkrát zdvihla.
„Haló? “
„Nina, zapni si telku! A nezabudni dnes prísť, o druhej som vám aj s Renom zorganizoval tlačovku, kde sa ku všetkému priznáte. Tak si pripravte nejaké pekné odpovede, dobre? “
Bol to Many, ktorý hneď ako mi povedal svoju správu zložil. Otrávene som zapla telku. Práve bežala reportáž o najnovšej senzácii zo sveta šoubiznisu. Videla som obrázky mňa a Rena ako ma lačne bozkáva pod bránou. Znechutene som to vypla. Bože, raz ma z tých klamstiev porazí. Vyšla som z izby, že zobudím Rena. Ten však už bol hore a pil kávu.
„Fijú, ty teda vyzeráš sexi, takáto rozospatá, “ uškrnul sa.
„Rob si srandu s plastelíny, “ odpovedala som mrzuto.
„Aj ja ti prajem dobré ráno. Čo si sa zle vyspala? Ja som ti vravel v noci, že so mnou by sa ti spalo lepšie.“
„Nie nevravel, “ sadla som si vedľa neho. „Mne si kávu nespravil? “
„Ty piješ kávu? “ spýtal sa prekvapene.
„Prečo ináč by som tu kávu mala v poličke? “ ozvala som sa nechápavo.
„Ja neviem, možno pre hostí? “ smial sa Ren. Vzdychla som si.Vstala som, že si ju uvarím sama, no Ren ma predbehol. Hodil mi pred nos ranné noviny.
„No nie sme zlatí? “ zaklipkal očami ako najnovší model bábiky barbie.
„Hmmm, asi hej, “ a ani som sa na tie fotky nepozrela.
„Čo máš takú nanič náladu? Stalo sa ti v noci niečo? “
Prevrátila som oči. Už len toto mi chýbalo, starostlivý Ren!
„O druhej musíme byť v hoteli, “ oznámila som mu. Prisadol si ku mne a položil predo mňa pohár kávy. „A čo bude? “
„Tlačovka, máme si vymyslieť nejaký pekný a dojímavý príbeh, “ odvetila som a zdvihla som šálku kávy k ústam.
Tým sa náš ranný rozhovor skončil. Vyšli sme z domu hodinu pred druhou, opäť ruka v ruke a s naštelovanými úsmevmi. Tlačovku sme zvládli na jedničku, budeme mať asi päť rozhovorov a zo tucet článkov v novinách, časopisoch, blogoch, magazínoch...
Po nej sme s Renom vošli do kancelárie, kde už sedeli Pink s Benom. Keď nás zbadali, začali vyspevovať tátatatááá tátatatáááá... Ren ich zo smiechom zahriakol, ale ja som sa pridala k nim, pretože moja nálada sa nakoniec predsa len vrátila do normálu. Ren len nechápavo krútil hlavou a ja som mu venovala jeden ospravedlňujúci pohľad. Vtom sa prirútil Many a začal vykrikovať, nech stíchneme. A tak sme ostali poslušne tíško.
„No gratulujem vám, milí moji snúbenci, kapelu ste vytiahli z najhoršieho. Ale ešte by to niečo chcelo...“
„Mám ho podviesť? “ spýtala som sa zo smiechom.
„Ale prosím ťa...“ zahriakol ma Many.
„Tak nič, no, “ ozvala som sa nevinne.
„Chcelo by to prúser jak hovädo.“ Pozrel pri tom na Bena.
„A prečo ja? “ nešťastne sa ozval Ben.
„Pretože ty si na to vhodný! A už o tom nebudeme diskutovať. Myslím, že by bolo fajn, keby si začal brať drogy.“
Ostali sme zhrozene pozerať na Manyho.
„A ty si sa už načisto zbláznil, Many? “ ozval sa Ren. „Najprv nás tu naženieš do falošného vzťahu a potom chceš, aby Ben začal brať drogy? Už nám chýba len vražda a únos! “
„Vidíš, dobrý nápad! “ zamyslel sa Many. My sme len nechápavo krútili hlavami.
„No a tie drogy nebude brať naozaj, samozrejme. Dohodnem sa s nejakými komprarzistami, prezlečú sa za polícajtov a nájdu u teba drogy. Nemusíš ich užívať. A neboj sa, prirodzene, do väzenia nepôjdeš.“ Ukončil to Many.
Ben si znechutene odfrkol.
„Ale ak budeš chcieť odo mňa ešte niečo, tak ja tu končím. Už ma nebaví tancovať ako ty pískaš. My robíme hudbu pre potešenie a pretože ju chceme robiť. Tie tvoje kšefty idú aj tak mimo nás. Podľa mňa si nám nevyplatil ani polovicu toho, čo si nám mal dať. A buď rád, že to zatiaľ neriešime, “ ostro mu vynadal Ben. Manyho malé očká sa zväčšili a začal sa triasť.
„Dobre, dobre, už nič viac, nič viac od teba nebudem chcieť...“
„Nie len odo mňa, “ skočil mu do reči, „od všetkých.“
„Áno, áno. Dobre, nech je po vašom, “ prikývol vystrašene. Ben spokojne prikývol.
Many potom začal trepať niečo o nasledujúcom programe. Dnes večer sme mali mať koncert, potom tu boli nejaké akcie pre charitu, pôjdem s Renom do telky na nejakú talkshow, stanem sa tvárou nejakej novej módnej značky, z čoho som sa hrozne tešila, no a ešte musím k tomu zarátať randenie s Renom. Ach jaj, budem rada, ak sa aspoň raz do týždňa dostanem do postele.
Nasledujúce mesiace boli riadne ťažké. Bena chytili za to fingované branie drog. Manyho ho prinútil dať si jednu dávku. Chudák Ben, zvládol to veľmi dobre, aj v médiách, aj v osobnom živote.
Koncertovali sme kde sa dalo, nahrávali sme nové single, ja som chodila von s Renom. Za toho pol roka sme sa zblížili viac ako za ten rok, čo sme spolu chodili a za ďalšie dva roky, ktoré spolu hrajeme v kapele. Aspoň som si definitívne vedela odpovedať na istú otázku kladenú odo dňa zásnub. Vodili sme sa za ruky a bozkávali dokonca aj vtedy, keď bolo isté, že nás nikto nevidí, nepozná a boli sme v meste inkognito. A na otázku prečo, mi Ren odpovedal, že už je na to zvyknutý, z čoho som bola sklamaná. No potom sa usmial a ja som si znova začala robiť nádeje.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár