„Už o mesiac? Many si normálny? A to ja mám byť akože v deväťnástich vydatá? Ja som si mysela, že sa „vezmeme“ tak o rok, dva, tri, nikdy! “
„No ale rozhodol som sa takto, takže tak to bude a basta! “ pohotovo ma zrušil.
„Many, Many, Many, spomal trochu. Nedohodli sme sa pred šiestimi mesiacmi, že nič také sa už konať nebude? “ opýtal sa Ren so zdvihnutým obočím.
„Situácia sa mení a keď sa ti nepáči, môžeš skončiť! “ rozkričal sa. Ren chvíľu premýšľal a potom povedal: „Fajn, tak ja tu končím. Nestojí mi to za to.“
Rozbúchalo sa mi srdce. Nie, to nemôže spraviť! Už- už som šla niečo povedať, ale Many ma predbehol.
„Ale garantujem ti, že sa už nikde inde ako basák neobjavíš. Žiadna kapela ťa nevezme, to ti sľubujem. A podľa životopisu, čo si mi poslal pred troma rokmi, keď som ťa vzal hrať, nič iné nevieš, keďže nemáš ani len ukončené stredoškolské vzdelanie, “ povedal Many. Bol hnusný a ešte k tomu sa smial.
Ren ostal stáť medzi dverami so sklonenou hlavou. Rezignovane sa vrátil späť na miesto. Vydýchla som si.
„Si riadny podrazák, Many, “ ozvala som sa.
„Ja som podrazák? A kto chcel pred chvíľou opustiť kapelu? Ale veď sa ho len zastávaj, je to tvoj nastávajúci manžel. Beriem to ako nácvik na dnešnú párty, kde sa celý svet dozvie, ako som vás krásne dal dokopy. A vy budete robiť to, čo vám ja poviem, “ šialene sa smial.
Znechutene som sa naňho pozerala.
„Môžete ísť, mládež, pošlem vám textovku, kedy a kam máte prísť, “ skončil stretnutie.
Vychádzala som ako posledná a preto som naštvane treskla dverami a namosúrená trielila za Renom.
Zastihla som ho až na autobusovej zastávke ako on mňa pred polrokom.
„Ren, som rada, že neodchádzaš.“
„Ach jaj, len na ako dlho budeš rada, “ vzdychol si. „Neviem koľko ešte to takto vydržím.“ Objala som ho okolo krku. On ma pevne chytil okolo drieku a sklonil hlavu. Pobozkal ma. „Ach, ty trubka moja, keby si len vedela, čo pre mňa znamenáš...“ pošepkal mi.
„Čo? “ spýtala som sa prekvapene.
„Ľúbim ťa, “ povedal mi a opäť ma pobozkal. Uaaaaa, moje zaľúbené ja sa išlo roztiecť od šťastia. A to moje normálne ja sa zasmialo a povedalo, že nech si robí srandu z plastelíny a vyplazilo mu jazyk. A to Renovo normálne ja sa tiež zasmialo a poznamenalo, že mi ten jazyk naozaj odhryzne, ak mu ho ešte raz vyplazím. A tak som neotáľala a vyplazila mu ho znova a ušla. Rozbehol sa za mnou, a keď ma chytil, tak ma plesol po zadku a povedal mi, že by som ho mala začať počúvať, pretože je starší.
„A čo, že si starší? “ a zase som mu vyplazila jazyk.
„No nič, Nina, nič, len ma počúvaj, “ šibalsky sa usmial a oprel ma o auto, ktoré začalo pípať. Rozosmiala som sa a utiekla som preč.
„Héj, Nina, kam bežíš, veď to je moje auto, “ smial sa Ren.
Otočila som sa a naozaj, bolo to Renovo fáro. A tak som pribehla späť a sadla vedľa neho.
„No, čo slečna, kam to bude? “
„Ku mne domov, “ odpovedala som.
„Fijú, a som pozvaný? “
„Nie, “ povedala som prosto.
„A to už prečo? “ urazene sa pýtal.
„Pretože sa musím psychicky pripraviť na to, že o mesiac sa vydávam.“
„A nemôžem ti s tým pomôcť? “ spýtal sa s lišiackym úsmevom.
„Ee, nemyslím si, že to dokážeš. A ešte si musím obliecť šaty na tú dnešnú párty, namalovať sa a ušesať, “
„Hmm, s tým obliekaním ti môžem pomôcť, “ tentokrát mi vyplazil jazyk on.
„Nie, nie, “ pokrútila som hlavou, „ty mi pomôžeš s vyzliekaním, keď sa vrátime z tej žúrky, “ povedala som strašne tajomne a ďalej som sa o tom odmietala baviť. Vysadil ma pred mojím domom a odfrčal preč. Vošla som do bytu, zhodila som tašku a začala som výskať od radosti. Potom som utekala do kúpeľne a vliezla som do sprchy.
O siedmej sa ozval zvonec, tak ako aj pred šiestimi mesiacmi. Nervózne som schmatla kabelku a utekala k výťahu. Našťastie som si nemusela dávať ihličkové opätky a tak som bezpečne vykračovala v červených keckách. Vykukla som spoza dverí, či tam Ren ozaj stojí. Stál tam, tak ako vie stáť len on, typicky renovsky. Keď ma zbadal, podišiel ku mne a objal ma.
„Tak čo, slečna, ste psychicky pripravená na svadbu? “
„Nie, ale hádam sa k tomu dostanem počas nasledujúceho mesiaca.“
Kráčali sme k autu a rozprávali sme sa o kapele.
„Vieš, že mám celkom strach o Bena? “ povedala som.
„Prečo? “
„Pretože je voľajaký čudný. Nechodí už skoro vôbec na stretnutia, na koncerty mešká, alebo vôbec nepríde. To nie je Benov štýl, veď vieš aký je cholerický, keď meškám ja, ty alebo Pink. A on chodil doteraz vždy načas...“ dumala som.
„Hmmm, máš pravdu. Ale tak možno si len našiel babu a proste nestíha, “ uzavrel to celé Ren.
„Asi máš pravdu, “ pritakala som, no aj tak ma to nepresvedšilo.
Párty bola strašne divoká, bolo tam hrozne veľa ľudí a všetci sa ma vypytovali, aké budem mať šaty, koľko je pozvaných hostí a prečo tak narýchlo. A ešte tam pobehovala nejaká smotánka, ktorá točila všetky kiksy, ktorých sa vyberaná elita šoubiznisového sveta dopustila.
Stretla som Pinka a našťastie tam bol aj Ben, ale bol celý nervózny a zdal sa mi hrozne bledý a roztrasený. No usmial sa, poľutoval ma, kvôli tej svadbe a zdúchol niekam preč. Po niekoľkých hodinách nespútanej zábavy som vyhľadala Rena, ktorého pri barovom pulte opaľovali nejaké baby. Hneď ako ma zbadali, tak sa pobrali preč so slovami, že ich veľmi tešilo a s viaczmyselnými pohľadmi či úsmevmi.
„Bože, ďakujem ti, zachránila si ma, “ prevrátil oči.
„Nie som boh, ale mohli by sme už ísť, nie? “ odpovedala som mu. Ren sa zasmial a prikývol hlavou. Konečne sme vyšli von z toho ohlušujúceho prostredia a v chladnom vzduchu noci sme kráčali späť k autu. Bola mi ozaj zima. Ren ma chytil okolo pliec.
„A teraz ti idem pomôcť vyzliecť tie šaty? “ pýtal sa zvedavo s podmehútskym úsmevom.
Zasmiala som sa, chcela som mu niečo povedať, no vtedy som zazrala Bena.
„Aha, Ben, “ ukázala som naňho. Zúrivo sa dohadoval s nejakým chlapom pri svojom aute. Zastali sme a pozerali. Chvíľu sa tam ešte nervózne hádali, potom Ben otvoril dvere, tresol nimi a odišiel preč.
„To bolo zvláštne, “ povedala som a pomaly som pokračovala v ceste.
„Máš pravdu. Vieš čo, zajtra sa s ním porozprávame, čo ty na to? “ Jemne som sa pousmiala a prikývla. Znova som zastala a pobozkala som ho. „Hmmm, tak takýmto tempom sa k tomu autu ani nedostaneme, “ zasmial sa.
„Ale mali by sme, pretože mi je ozaj zima, “ povedala som, no vtedy nás zastavil nejaký novinár a začal nám klásť otázky. Vzdychla som si a pomyslela, že sa dnes domov asi naozaj nedostaneme. Chcel od nás ešte nejaké pózy, tak sme sa mu naštelovali a potom sme zdúchli, aj keď za nami ešte niečo kričal.
Konečne sme sedeli v aute a Ren maximálnou rýchlosťou vyštartoval k mojej bytovke. Vystúpili sme, zamkol ho a ja som utekala k vchodu.
„Héj, Nina, kam bežíš? “ volal za mnou prekvapený Ren.
„Bola mi strašna zima, “ povedala som mu vo vchode, keď ma dobehol.
„Ty si trdlo, “ zasmial sa. „Veď sa neboj, ja ťa hneď zahrejem, “ pošeptal mi do ucha a jeho vlasy ma znova šteklili po tvári.
„Bojím, “ vyplazila som mu jazyk. Skôr ako stačil reagovať sa otvorili dvere a ja som zdrhla z výťahu. Vošli sme do bytu a zamkla som dvere.
Ráno som sa zobudila vedľa Rena. Hral sa s mojími vlasmi a hladkal ma po chrbte. Pozrela som na hodiny, ktoré viseli oproti mojej posteli na stene.
Vyskočila som z perín a zvolala som, že prečo je už toľko hodín. Ren sa zasmial a povedal, že netuší, ale možno to bude tým, že sme šli spať okolo štvrtej ráno a ja som sa potrebovala poriadne vyspať pred dnešným koncertom. Vtom mi zazvonil mobil.
„Áno? “
„Nina, okamžite aj s Renom príďte do kancelárie. Okamžite! “ Bol to Many a jeho hlas bol veľmi vystrašený.
„Many? “ bez záujmu sa spýtal Ren.
„Áno, Ren máme okamžite prísť do kancelárie, niečo sa stalo, “ odpovedala som zmätene. Začala som si navliekať ponožky.
Ren sa zasmial.
„Čo sa smeješ? “ spýtala som sa akože nahnevane.
„Ale nič, trdlo. Už aj sa obliekam, pozri, “ a na dôkaz toho, že vraví pravdu si aj on začal obliekať ponožky. A presne tak ako ja, naopak. Hodila som doňho vankúš.
„No ták, nešaškuj, poď musíme ísť, “ súrila som ho.
„Ale prečo by som sa mal ponáhľať kvôli Manymu, ktorý od nás bude chcieť zase len nejaké šľahnuté senzácie? “
„Nie, tentoraz mám pocit, že ide o niečo naozaj vážne, “ povedala som bez smiechu. Ren si vzdychol a začal sa obliekať. Videla som, ako neochotne zdvíha svoje tričko zo zeme a tak som sa k nemu priblížila a objala ho. „Nehnevaj sa, Ren. Ja ti to isto vynahradím, “ šepla som mu a hryzla ho do ucha.
„Áu, tak to by som poprosil, ty drzaňa! “ zasmial sa.
Konečne sme vyrazili z bytu. Medzi tým mi prišli asi tri esemesky, že už som tam mala byť. Renovo auto zvládlo cestu za pár minút a my sme vošli do kancelárie.
„No to vám teda trvalo! “ zrúkol na nás Many. A keď zbadal, že sa držíme za ruky, od strachu sa mu rozšírili zreničky.
„Sú tu? “
„Kto by tu mal byť? “ nechápavo som sa spýtala.
„Novinári.“ Došlo mi to a hneď som Rena pustila.
„Nie, ale veď vieš, pre istotu, “ odpovedal Ren, ktorý ma však opäť chytil za ruku a usmial sa na mňa.
„No to je jedno. Konečne sme tu všetci...“
„Ako všetci, “ ozval sa Pink, ktorý sa nad nami potuteľne usmieval, pretože asi tušil kde je pes zakopaný. „Nie je tu Ben.“
„Práve o tom som s vami chcel hovoriť. Ben je mŕtvy, “ povedal potichu.
„Čo? ! “ spýtala som sa a podlomili sa mi nohy, takže som si musela sadnúť.
„No dobre si počula. Našli ho dnes ráno predávkovaného nejakými drogami, “ povedal akoby nič.
„Ty hajzel! “ rozkričal sa Ren. „To kvôli tebe s tým začal! Pretože si mu nanútil tú jednu dávku! Tak toto len tak nenechám. Ja, ja odchádzam a ty sa tras, ty sviňa. Hneď teraz idem volať na teba políciu a...“
„A čo im povieš? “ usmial sa Many. „Že som ťa prinútil zasnúbiť sa s Ninou a fingoval som uchovávanie drog? Nakoniec, Ben mohol kľudne odísť z kapely, nemusel to pre ňu robiť. No on sa rozhodol...“
„Môžem ťa kľudne zažalovať za vyhrážanie a za nevyplácanie peňazí, ktoré nám právom patria, “ povedal kľudne Ren. Many zbledol.
Ren sa zdvihol zo stoličky a medzi dverami ešte stihol povedať, že v kapele končí. Hneď nato sa zdvihol Pink a bez slova odišiel, no stačil Manymu venovať zabijacky pohľad. Ja som tam ostala sedieť a neveriacky som pozerala na môjho bývalého manažéra. Spomenula som si na ten deň, keď ma ako pätnásťročnú objavil na nejakej súťaži mladých talentov a ponúkol mi miesto v kapele, ktorú práve rozbieha. Znechutene som pokrútila hlavou.
„No Many, mám taký pocit, že sa ti rozbila kapela, “ povedala som mu chladne a odišla som z miestnosti.
Na autobusovej zastávke ma čakal Ren. Obajl ma a mne sa z očí vykotúľali slzy.
„Chudák Ben. Keby som sa oňho viac starala a zaujímala, keby som včera v noci bola všímavejšia...“ vzlykala som.
„Nie, Nina, ty za to nemôžeš. Počuješ, nemôžeš za to. Jediný kto nesie zodpovednosť je Many. A nemusíš sa báť, toho stihne spravodlivý trest! “ Ešte pevnejšie ma zovrel v náručí.
Nastúpili sme na prvý autobus, ktorý prišiel a vozili sme sa po celom meste, kým sa nezotmelo. Začalo mi byť chladno a tak ma Ren odprevadil domov.
„Naozaj nechceš, aby som šiel s tebou, Nina? “ ustarane sa ma pýtal Ren.
„Nie, ďakujem, ale ja... asi chcem byť sama.“
„Dobre trdlo, ale daj si na seba pozor. Zajtra sa ti ozvem, “ dal mi pusu na čelo a odišiel preč.
Ja som po stýkrát odomkla dvere na svojom byte a rozmýšľala som, čo budem teraz robiť, keď som prišla o prácu, vlastne, prišla som o zmysel môjho života. Ľahla som si do postele a skoro okamžite som zaspala. A spala som až do ďaľšieho dňa, keď ma zobudil zvonec. Vyzrela som z okna a zazrela som Rena. Keďže som zaspala v keckách, len som schmatla kľúče a utekala mu otvoriť.
„Ahoj zlatko, “ pozdravil ma a pobozkal. Bol v čiernom obleku, dokonca mal normálne topánky, ktoré sa k obleku nosia.
„O dve hodiny je Benov pohreb, “ povedal ticho, keď sme sa viezli vo výťahu. Zmätene som sa naňho pozrela. „Už dnes? “
Ren prikývol. Výťah zastal a ja som otvorila dvere na byte. Skormútene som si sadla na sedačku a schúlila sa k Renovi.
„Čo budeme teraz robiť, Ren? “ spýtala som sa bezmocne.
„Neviem, “ odevetil neprítomne. Objal ma a ja som sa znovu rozplakala. Takto sme spolu sedeli aspoň hodinu a potom Ren vyhlásil, že je čas chystať sa.
Obliekla som si čierne šaty a vytiahla som tmavú šatku, ktorú som na sebe nemala od pohrebu mojích rodičov.
Na cintoríne bolo hrozne veľa ľudí. Nakoniec pustili jednu našu pesničku, kde ma Ben dlhé sólo. Mnoho z prítomných plakalo, no ja som už mala sucho v očiach. Po pohrebe sa pri nás zastavil Pink.
„Chcel som vám popriať všetko dobré do života. Hádam vám to vydrží čo najdlhšie, “ jemne sa usmial.
„A ešte niečo, nadobro odídem zo šoubiznisu, proste na to nemám chuť, ale ak by ste náhodou potrebovali pomoc, hockedy mi zavolajte, “ povedal.
„Aj tebe prajeme veľa šťastia, Pink, “ usmial sa Ren.
„Zbohom.“
A tak sa rozpadla naša skupina Tulip Ruins. Ja som sa presťahovala k Renovi, a po roku sme sa vzali. Založili sme novú kapelu a začali nový život. Bez scenárov, fingovaných vražd, únosov a vzťahov.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
romika
9. 11.novembra 2009 19:13
Chudák Ben Páčilo sa mi to Krátke, ale plné nezvyčajných situácií
Napíš svoj komentár