Ako Boh zmenil môj život :)

Áno, takáto téma...ale viete čo? Kľudne mi to pod to nadávajte, hovorte si čo chcete, je to pravda čo sa stalo a myslite si čokoľvek. Bohu nie je nič nemožné

Áno, bola som síce od malička vychovávaná v rodine, kde bola viera aspoň trochu zakorenená. Chodili sme v nedeľu do kostola, až mi to časom prišlo ako jeden zvyk, ktorý nemá žiaden zmysel, iba to, že sme zvyknutí, tak budeme to robiť aj naďalej. Možno je to prípad vás viacerých, neviem. Ale čo je isté, veci sa začali meniť.

Prvý podnet prišiel na základke, keď ma jedna kamarátka zavolala do evanjelického tábora. Som si pomyslela, že však fajn, nevadí aj keď som katolíčka, ono je to v tej najhlbšej podstate to isté. Tak som išla, chcela som vidieť, čo to bude, ako to tam funguje, proste niečo ma tam ťahalo. Došli sme na miesto a prvý večer nám jeden z vedúcich hovoril pravidlá tábora. Však to čo býva všade. Dodržiavanie večierky a tak ďalej, čo dôverne určite poznáte. Ale bolo tu ešte jedno pravidlo: nehovoriť Božie meno nadarmo. Som naňho pozerala a v duchu sa zasmiala, že či toto myslí vážne, že to je riadna blbosť. Ale keď som videla, že ostatní sa nad tým vôbec nepozastavili, brali to ako bežnú vec, začala som rozmýšľať, kde je chyba. Celý tábor bol inak úplne super, mali sme veľa hier, bavili sme sa a večer sme vždy mali nejakú tému, ktorú si vedúci nachystali. Nebolo to vždy len súvis s kresťanstvom, myslím, že tie veci by sa zišli aj iným ako kresťanom do života. Všetko som to brala, páčilo sa mi to, ale nejak navonok som nepociťovala žiadnu zmenu, iba som bola šťastná, že som spoznala toľko super a normálnych ľudí, čo nepotrebujú chlast na to, aby sa bavili. To bolo také prvé, čo sa mi začalo páčiť. Boli to len také povrchové veci, ale prichádzali aj ďalšie. Hneď, ako som sa vrátila odtiaľ, tak som bola v nedeľu v kostole. Ale nebolo to také, aké to bývalo predtým. Som sa tam tešila. Už som to nepovažovala za povinnosť ísť tam, ale to, že tam chcem ísť. To bola taká prvá veľká zmena v rozmýšľaní.

Hneď na to sme začali mať prípravu na birmovku. Aj na to som sa začal pozerať trochu inými očami, nie takými, že za to dostanem nejaký darček alebo peniaze, pre ktoré sa mi to oplatí. Nie. Chcela som to. Aj keď som úplne presne nevedela, že čo to je, prečo to je a ako to je. Ale niečo ma aj tak za tým ťahalo. Niektoré veci som síce nebrala úplne tak, ako by sa mali, to vidím až teraz s odstupom času. Ale myslím si, že aj to malo svoj zmysel.

Po birmovke, ktorá bola v 9.ročníku na základnej, som išla na gymnázium. Ani nie že by som sa modlila, ale chcela som, aby som tam spoznala niekoho, kto bude veriť v Boha, s kým by som sa tam mohla aj o týchto veciach rozprávať. A stalo sa. Boh mi tam poslal nielen jednu kamarátku, ale vďaka nej som sa dostala k ďaľším veriacim ľuďom. A poslal nám tam aj skvelého kňaza, ktorý nám náboženstvo ukázal nie ako to „chodenie do kostola v nedeľu“, ale ako vzťah s Bohom. Najprv som tomu vôbec nerozumela, nechápala som, že čo to je, ale už viem, čo tým myslel. Teda aspoň zatiaľ mám o tom takýto pohľad, ale je isté, že sa to ešte rozšíri, keď budem ďalej hľadať. Myslím si, že tento kňaz zohral extra úlohu v mojom posúvaní sa vpred. A aj v tomto Boh zohral úlohu. Povedal mi, aby som šla práve na tú školu, na ktorú som šla. Aj keď druhá z možností bola katolícka, aj tak som šla na túto. A viete prečo? Lebo sa tam dalo vybrať z 2 obedov na rozdiel od hentej, kde bol iba jeden obed. Chápete? Taká banalita rozhodla o mojom ďaľšom posune. Nehovorím, že keby som šla na tú katolícku školu, tak by sa niečo dobré nestalo, ale Boh to takto zariadil. Neviem síce prečo, ale nepochybujem o tom, že to bolo dobré rozhodnutie.

Dialo sa toľko vecí, na ktoré by som pred rokom ani len nepomyslela, že by mohli byť niekedy skutočnosťou..že by sa naozaj mohli splniť..a ešte oveľa viac vecí, ktoré by ma nikdy ani len nenapadli, a nakoniec boli dobré. A úplne najviac bolo takých vecí, ktoré možno najprv vyzerali zle, ale nakoniec z nich vzišlo toľko dobra, že to by bez Boha nebolo možné. A viete čo bola jediná vec, čo som spravila? Nechala to na Neho. Nech spraví to, čo chce. A keď som to takto spravila, tak sa vždy všetko vyriešilo. Nebolo to zo dňa na deň, niektoré veci sa riešia stále a budú sa asi dosť dlho riešiť. Ale verím tomu, že keď si nebudem chcieť vždy spraviť po svojom, že to nechám na Neho, tak že z toho vždy vzíde niečo dobré. Len tam ide hlavne o to, že či Mu to naozaj chcem odovzdať. Nestačí si to len povedať. Treba to aj UROBIŤ. Lebo On aj tak vidí, že či to myslíme vážne. Môžeme povedať čokoľvek, ľudia na to nemusia prísť, ale Boh to vie už vopred.

Možno sa teda nakoniec nestalo nič také závratné, že by som prestala kvôli Bohu drogovať alebo podobne, ale myslím si, že ma od toho uchránil a mám v Ňom istotu, keď sa ľudia vykašlú, lebo On sa nikdy nevykašle na nikoho. Závisí to len od toho, či sa my nevykašleme....

Myslím si, že je aj tu vás veľa takých, čo nemuseli prekonávať žiadne závislosti a sú papieroví veriaci...a myslia si, že viera je len pre tých, čo majú takéto problémy, že oni potrebujú Boha. Ale potrebujeme ho VŠETCI....

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu