Jeden úsmev :)

Dnes podvečer som sa išla prejsť...celý deň doma, tak že aspoň pôjdem na chvíľu von keď už nebude také horko. Nálada nič moc, tak som si radšej zaštupľovala uši sluchátkami(ako vždy, aj keď idem len do obchodu vzdialeného od domu asi 3 minúty , že možno prídem na nejaké pozitívne myšlienky. Išla som dolu ulicou, bežná cesta, a šla oproti mne taká rodinka: mama, oco jedno dieťa v kočíku a ešte taký asi 3 ročný prťáčik cupital kúsok za nimi...ceký čas sa pozeral na mňa ako na nejaký zjav, strčil si palček do úst a usmial sa ...proste obyčajná vec, ktorú deti stále robia, ale vtedy mi to dodalo toľko pozitívnej nálady, že som sa aj ja začala na všetkých okoloidúcich usmievať.

Potom som šla do kostola...netuším prečo...proste som tam šla...sadla som si, rozmýšľala nad tým, čo sa udialo...z jednej strany si prisadla taká strašia teta, mala barly (voľačo mala s nohami) a ešte k tomu asi aj veľa problémov...neskôr si z druhej strany prisadol taký 25-30 ročný chalan? ujo? neviem...mal so sebou veľký trampský ruksak...najprv som naňho dala závistlivý pohľad (prečo nebudem vysvetľovať, to by bolo na dlho ale potom som sa naňho usmiala...on, chudák, nevedel čo si o tom myslieť, tak sa len tak uškrnul.

Chvíľu sme tam tak sedeli, a začal sa ku mne prisúvať...som si myslela, že dakto si tam chce ešte sadnúť, ale nikoho tam nebolo...zrazu sa ma spýtal, že či dakoho čakám. Ja že nie. Potom bolo zas chvíľu ticho a spýtal sa ma, že či mu postrážim veci, že chce ísť na spoveď a že či nepostrážim ešte jedno miesto, že ešte má dakto prísť .Ja že hej a išiel do rady.

Omša sa skončila, on sa nestihol vyspovedať. Aj tak som sa nikam neponáhľala, tak som tam počkala. Sadol si tam ku mne a povedal že ďakujem. Ja som len dačo zamrmlala a stále som sa naňho pozerala...on asi cítil pohľad a pozrel sa na mňa a začali sme sa tam smiať...ešte som tam potom chvíľu sedela, lebo som nechcela hneď odísť, bolo mi to blbé a rozmýšľala som, ako sa s ním rozlúčim. Nakoniec som mu zaželala iba šťastnú cestu. Pozrel na mňa nechápavo, čiže možno ani nikam nešiel...nevadí...on mi potom zaželal pekný deň a radšej som šla...ale bol to fakt pekný deň a už som si ani uši nepotrebovala zaštupľovať sluchátkami...stačilo mi vnímať okolie, ktoré bolo síce také isté ako vždy, ale predsa len iné...krajšie ...alebo len môj pohľad bol iný

...kebyže každé ráno všetci stretávame takého prťáčika, možno by sa aj naše dlhodobejšie pohľady na veci zmenili k pozitívnejšiemu

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu