Vyšla von a nemohla uveriť vlastným očiam. Bol tam. Cudzinec. Muž jednou nohou opierajúci sa o stenu a ležérne hľadiaci do tmy. Zbadal ju a na jeho perách sa objavil úsmev. Opäť. Líza zastala a nevládala sa ani pohnúť.
„Ahoj.“ dostala napokon zo seba. Ani nevedela, čo by mu mala povedať. Bola však dostatočne pripitá na to, aby mala odvahu začať s ním rozhovor.
„Dobrý večer slečinka.“ odzdravil ju tento známy-neznámy. A v zapätí jej navrhol: „Neprejdeme sa?“
Líza súhlasila. Ako inak, veď on bol ten dôvod, prečo dnes vyrazila do ulíc. Kývol hlavou na neďaleký les a ona zaraz vedela, kam chce ísť. S neznámym chlapom v noci do lesa? A ešte k tomu si opitá! Chcela presvedčiť samú seba, aby návrh odmietla. No neurobila tak. Možno práve preto, že bola taká opitá. A snáď len chcela cudzincovi dôverovať. Bol až pripekný na to, aby mohol byť nebezpečný. Cudzinec vykročil ako prvý a Líza nezaostávala. Chvíľu obaja mlčali a to ticho ju zožieralo.
„Tak už niečo konečne povedz!“ vychrlila naňho.
On sa len nahlas zasmial. Tento smiech sa však až prirýchlo rozptýlil po lese.
„A čo by si chcela počuť?“
„Čo tak sa najprv predstaviť?“
„Líza, nemusíš poznať moje meno, aby sme sa spriatelili.“
Zarazilo ju, že pozná jej meno a aj to, že nechce prezradiť to svoje. Opäť mlčali. Líza preto, lebo bola zarazená a nevedela, čo povedať. Cudzinec z iného dôvodu, ktorému ona ešte nerozumela.
Až keď boli dostatočne vzdialení od zvyšného sveta, zastavil. Sadol si na zrezaný kmeň, akoby presne vedel, že sa tam nachádza. Líza si nechcela sadnúť na zem. Vedela, že sa zašpiní od hliny, či iných vecí, ktorých je les vždy preplnený. Cudzinec sa však tváril, že ho musí nasledovať.
„Sadni si!“ jeho slová zneli ako rozkaz.
Líza si, síce s nevôľou, sadla na niečo mäkké.
„Práve si sa naučila dve veci. Po prvé, že ak niečo chceš, musíš niečo iné obetovať. Práve tak, ako si musela obetovať tvoje čisté a zaiste drahé džíny, kvôli tejto chvíli so mnou.“
Nepáčilo sa jej, ako sebavedomo rozprával. Musela však uznať, že to dávalo zmysel.
„Vždy si pamätaj, že nič nám, nie je dané len tak, bez platenia. Ale výsledok stojí za to.“
„A ta druhá vec?“ skočila mu do reči.
„Nebuď nedočkavá! Nesnaž sa nájsť všetky tajomstvá sveta za sekundu. Keby sa to dalo, nik by ich už dávno nehľadal.“
Líza začala obdivovať, ako pútavo hovorí. Bol ako vzdelaný mudrc, alebo tak minimálne pôsobil. Snažila sa naňho zaostriť, aby lepšie uzrela jeho výraz, ktorý v tejto chvíli musel byť vážny. O svojom tušení sa však nemohla presvedčiť. Zrak ju klamal. Zradil ju. Nielen kvôli alkoholu, ktorý jej stále prúdil v krvi, ale svoju úlohu zohrala aj tmavá noc bez osvetlenia. Ak sa aj nejaké hviezdy, či mesiac snažili rozjasniť túto temnotu, husté vrcholce stromov im v tom bránili.
„Za druhé,“ pokračoval „si sa o sebe dozvedela, ako ľahko si manipulovateľná. Ktokoľvek ti niečo prikáže, splníš to, aj keď ti to nie je po vôli. Nie je to dobrá vlastnosť, ale naše priateľstvo si ju vyžaduje.“
A je to tu. Teraz mi prikáže nejakú nemravnosť a bude nástojiť, aby som poslúchla. Aká som len hlúpa. Tie jeho múdre rečičky má iste naučené a vraví ich každej. Líza si nadávala, lebo pochybovala o správnosti jej rozhodnutia ísť dnes s cudzincom na toto miesto. Z nervozity, ktorá ju ovládla, začala vytrhávať trávu z lesnej pôdy. Cudzinec na ňu pozrel a aj napriek tme mohla postrehnúť zjav jeho nahnevanej tváre.
„Tebe by sa páčilo, keby ti niekto trhal vlasy? Tak s tým prestaň!“ posledné slová zneli obzvlášť zúrivo. No nevyvolávalo to v nej strach. Aj tak sa strhla a pochopila, že vraví o jej zábavke na uvoľnenie stresu. Prestala trhať tie stebielka a opatrne ich položila na zem. On sa opäť upokojil. Chvíľu tam ešte sedeli. Ona ako dieťa karhané za prečin a on ako vykonávateľ spravodlivosti. Mlčali. Znova. Teraz jej to však nepripadalo nevhodné. Ba naopak. Po mysli jej behalo všetko, čo povedal. Akoby mala priveľa práce so svojou vlastnou hlavou na to, aby ešte komunikovala s niekým ďalším. Videla, že žiaden návrh nebude a bola za to vďačná. Zalialo ju šťastie po zistení, že cudzinec nie je jedným z nich. Z tých chlapov, kvôli ktorým ženy tak často plačú. Všetko sa jej dookola omieľalo v hlave a začalo sa to tam aj poriadne miešať. Mala pocit, že jej hlava čoskoro praskne. Už nevnímala, že je v tomto lese spolu s cudzincom. Bola na celkom inom mieste. Len ona a jej myšlienky. Všetko malo pre ňu priam magický význam. Zapôsobil na ňu.
„Preber sa.“ vytrhol ju z uvažovania a ona si všimla, že už sa stihol postaviť.
„Musíš ísť domov. Zajtra máš iste svoje povinnosti a ak ťa bude bolieť hlava, pre nedostatok spánku, nebudeš mi vďačná.“
Líza sa postavila len s veľkou námahou. Akoby sa práve zobudila. Spolu išli späť do mesta. Každým krokom si väčšmi uvedomovala, že v tú noc nepovedali mnoho, ale malo to väčší význam než niektoré dlhé dialógy, ktoré v jej živote už viedla. Počas cesty sa jej zveril, že sa obával, že z toho baru nikdy nevyjde. Čakal tam, podľa vlastných slov, dve hodiny. Lízu ani nenapadlo opýtať sa ako vedel, kde ju má hľadať, čo ju neskôr mrzelo, lebo by to chcela vedieť. Cudzinec bol teraz ľudskejší ako v lese. Páčilo sa jej to. Bol jedným z obyčajných ľudí, aj keď v lese skôr pripomínal mystika. Odprevadil ju až domov.
„Uvidíme sa ešte?“ opýtala sa nesmelo, čo spôsobila jej triezvosť. Všetok alkohol z nej už vyprchol.
„Samozrejme. Myslím, že som dnes jasne naznačil, že chcem medzi nami budovať priateľstvo. Ale nečakaj nič viac.“ odpovedal veľmi chladne a bol to zase ten muž z lesa.
Prišla domov a ako za sebou zatvárala dvere, mala pocit, že počuje cudzincov hlas ako vraví: „Neboj sa, ja si ťa zajtra nájdem.“
Keď vykukla na ulicu, ako zvyčajne tam nikoho nevidela. Zrejme sa mi to zazdalo...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
qirqi
23. 12.decembra 2009 10:24
nezdalo, nezdalo.. *continuation?
Napíš svoj komentár