Lebo rozdiely spájajú, ale aj nemilosrdne delia...

Všade bola tma a ticho. Každý už bol doma v teplom, rodinnom prostredí. Len zopár ľudí sa ešte modlilo v chráme. Malá skupinka veriacich kľačala pred závesom a vyzývala svojich bohov. Tento záves delil dve miestnosti chrámu. V jednej miestnosti, do ktorej mali povolený vstup len kňazi a členovia kráľovskej rodiny, bola nesmierna tma. Už vyše dvoch hodín sa v tejto miestnosti za závesom nik neukázal. Druha miestnosť bola určená pre všetkých, aby každý mohol prosiť za svoj život a následné spraviť obetu za vypočutie.
Traja muži boli v chráme, aj keď bola hlboká noc. Celu miestnosť osvetľovalo len slabé svetlo malej sviečky. Červené steny boli pomaľované rôznymi obrazcami a nad dverami viselo plátno s obrazom nejakého človeka. Títo traja muži vedeli, že je to panovník ich ríše a vedeli aj to, že on sa raz iste stretne s bohmi. Žiadne okná,
žiadne kvety. Celá miestnosť bola veľmi ošarpaná a stará. Modliacim to však vôbec neprekážalo. Málo ľudí ostalo vo viere. Táto sekta mala už len pár členov. Tu bolo posledné miesto, kde sa nachádzala soška božstva.
Odbila polnoc. Muži však neprestavali v modlitbe. Mali iste dôvod, prečo tak bohov prosili...
Modlitby však prerušil príchod ženy. Bola to Indka, podobne ako ostatní, ktorí boli členmi tejto sekty, čí náboženstva. Ani jeden muž ju nepoznal. Možno si ju ani nevšimli, lebo boli priveľmi pohltení modlitbou. Možno si pomysleli, že je to len nová veriaca, ktorá prišla vzdať chválu. Následky ich nevšímavosti však boli gigantické. Neznáma bola celkom zahalená. Spod čiernej šatky jej žiarili oči hnedej farby. Nik netušil, kto to je, ani to, čo sa bude diať. Žena strhla záves, rozdeľujúci dve miestnosti chrámu. Neskôr vošla do časti, ktorá bola zasvätená. Veriaci hneď
vyskočili na nohy a chceli ju zastaviť. Skôr než stihli čokoľvek spraviť, žena si stiahla závoj z tváre a vtedy ju spoznali. Bola to ona. Tá, pre ktorú sa svet zmenil k horšiemu. Aspoň svet tejto komunity. „Som princezná Steina. Iste ma poznáte!“ začala a zadívala sa na jedného z mužov, ktorý pre ňu kedysi dávno znamenal tak veľa.
„Mám právo byť v tejto časti chrámu a keďže som aj dedičkou trónu tejto krajiny, mám právo vziať si malý suvenír skôr než odídem.“ ukázala na zlatú sošku bôžika, ktorá ležala uprostred druhej časti chrámu. „Si bývalou dedičkou.“ opravil ju muž, na ktorého sa dívala.. Steino ani ironická poznámka neodradila. Zlatú sošku vzala do
náručia a vykročila smerom k dverám. Všetci chceli zabrániť tejto krádeži, ale vlastne na ňu mala právo. Podľa zákonov tejto malej krajiny jej podobizeň bôžika patrila. Aj tak sa snažili zabrániť jej odchodu. Keby bola Steino sama, tak by sa im to aj podarilo. Lenže ona mala pomoc. Jej pomocníčkou bola iná žena, asi v rovnakom veku, ktorá bola nápadnejšia. Aspoň v tejto chvíli. Mala na sebe oblečené rifle a ružové tričko. Jej oči svietili namodro, vlasy sa leskli ako slnko a pokožka bola bledá. Nebola ako tamojšie ženy. Obom sa podarilo utiecť aj so zlatou soškou.
Po tomto incidente sa všetko zmenilo. V tejto už rannej scenérii sa všetky domy zdali akoby zahalené rúškom spánku. Ale v chráme, ktorý stratil funkciu sedeli mnohí ľudia. Niektorí plakali nad stratou, iný plní hnevu rozmýšľali nad pomstou.
„Lisa, tak sme to zvládli... Mimochodom ďakujem za pomoc. Si naozaj verná kamarátka.“ Steino konštatovala a úsmev z pier jej neopadal. Práve bol čas na obed a tak sa tieto dve „zlodejky z minulej noci“ vybrali do mesta. Lisa ostala ticho. Pomohla síce svojej kamarátke spraviť to, čo od nej žiadala, ale nebola si istá správnosťou
tohto skutku. Rozmýšľala nad tým už niekoľko hodín. „Steino vyzerá byť taká šťastná.“ rozmýšľala, ale nemohla pochopiť, prečo by jej najlepšia priateľka chcela niekomu takto ublížiť. Pomaly sa blížili k ich obľúbenej reštaurácii. „Určite dnes ochutnám tu novú pochúťku...“ vravela radostne Steino. Ani si nevšimla, že Lisa ju vôbec nepočúva. „Prečo sme to včera spravili?“ opýtala sa zrazu Lisa. Steino sa na ňu škaredo pozrela
a odbočila od témy. Keď sa počas celého obeda Lisa snažila vypáčiť z nej odpoveď, pohádali sa. Steino kričala so slzami na krajíčku: „Neviem, prečo to chceš vedieť! Keby si bola pravá kamarátka, tak sa takto hlúpo nevypytuješ!“ Lise prekážalo, že nikdy o ničom nesmie vedieť. Teraz už toho mala dosť. „Tak idem... Možno sa
ešte stretneme.“ nahnevane podotkla pri odchode.


Dlhé hodiny sa Lisa prechádzala úzkymi uličkami mestečka. „Akoby som sa mohla dozvedieť pravdu tak, aby to Steino nezistila?“ vravela sama pre seba. Bola taká zadumaná, že keď šla po schodoch, ktoré boli vyrobené z mramoru, narazila do nejakého človeka. Rýchlo sa ospravedlnila a zdvihla hlavu, aby sa pozrela, kto to bol. Na jej veľké prekvapenie to bol muž, ktorého videla v chráme. Bol to ten muž, ktorého Steino isto poznala. Muž sa na Lisu nahnevane pozrel, ale nič nevravel. Pokračoval v jeho ceste. Lisa sa chopila šance. „Prosím ťa.“ oslovila ho, aj keď videla, že si ju dobre pamätá. Muž jej nevenoval jediný pohľad. Musel ju nenávidieť. „Chcem sa len
pozhovárať.“ Lisa sa nenechala odbiť. Muž prudko zastal a pozrel sa do jej jasných očí. „Prečo? Prečo by si sa so mnou chcela porozprávať? Po tom, čo si spravila?“ nechápavo na ňu hľadel. „Pretože ty vieš pravdu a ja nie.“ Lisa začala zúfať: „On sa mi iste neozve. Chápem, že ku mne chová zášť, ale prisľúbil mi to.“ Vlastne jej to nesľúbil. Len povedal, že nemá čas a keď mu dá jej číslo, možno sa jej ozve. Akoby ho tá veta o pravde obmäkčila. Kto vie, mohol to len predstierať, aby sa Lisy zbavil. Keď už prestala dúfať, zazvonil jej mobil. Prišla jej sms. „Stretneme sa v múzeu. Nechcem, aby ma s tebou videl niekto, koho poznám. Mohli by si myslieť, že som zradil. Len ti vyrozprávam Steinin príbeh. Budem ťa čakať presne o šiestej. Podpísaný
Ichir.“ čítala nahlas. Rýchlo si obliekla bundu a vyrazila do múzea. „Mohol si mi to napísať aj skôr.“ vyčítala Ichirovi. Ten si to nevšímal. „Nechcel som tu prísť. Bolo to vynútené stretnutie. A tak ma napadlo, že by si mohla meškať...“
Prechádzali pomedzi obrazy a iné tvorby veľkých umelcov. Šli spolu s mnohými turistami, ale Ichir pošepol Lise, aby sa odpojili. Kráčali teda ďalej sami. Boli od skupiny ďaleko, ale aj tak počuli ako sprievodkyňa hovorí: „ ... kupola je klenba tvaru guľovitého vrchlíka alebo inej rotačnej plochy, vytvorená nad centrálnym pôdorysom...
skvelý príklad vidíte po mojej pravej ruke... presunieme sa ďalej...“ znelo to ako tlmená ozvena. Ichir ostal stáť pri jednom obraze. „Čo ťa tak fascinovalo?“ vyzvedala Lisa. Ichir sa len usmial. Vlastne sa usmial po prvý krát za ich krátkeho poznania. „Chcela si vedieť pravdu. Tak tu ju máš. Tvoja kamarátka, Steino, je moja mladšia
sestra.“ pri týchto slovách sa Lisa nesmierne začudovala. Nemohla uveriť vlastným ušiam. „Už ako štrnásťročnú ju rodičia vydali za jedného bratranca. Steino však bola vždy komplikovaná a problematická. Kým nemala dvadsať rokov, všetko bolo v poriadku. Po tom čase sa však vzbúrila. Nechcela byť vo zväzku len preto, že jej to
rodičia prikázali. Odišla od svojho muža a nemierne tým potupila celú našu rodinu. Celú kráľovskú rodinu. Steino je totiž princeznou. Otec jej to najprv chcel odpustiť. Myslel, že keď dá Steine viac času, zaľúbi sa do svojho muža. Lenže to nevedel, že pravým dôvodom jej odlúčenia od manžela bola láska. Zaľúbila sa do jedného
európskeho chlapca. Keď sme sa to dozvedeli, bolo príliš neskoro, aby sme to riešili. Steino bola už preč. Niekoľko rokov nám o sebe nedala nič vedieť. Preto, keď sa pred troma rokmi chcela vrátiť ku svojej rodine, k nám, tak jej otec zakázal vstup do paláca. Cez tie roky ju totiž otec vyhlásil za mŕtvu. Prestala byť jeho dcérou.
Včera sa to všetko odohralo len preto, aby sa nám pomstila. Ona si snáď ani neuvedomuje, že za to môže sama.“ keď dohovoril, znova sa pozrel na obraz. Lisa sa pozrela tiež na ten obraz, na ktorom bola gilotína.. „Čo ti pripomína?“ opýtala sa ho po chvíli ticha. Ichir jej vysvetlil, že v tejto krajine sa nevera trestala smrťou. Steino
teda môže byť šťastná, že jej otec daroval život. „Ona sa tak rozhodla.“ povedal, akoby sa ho Lisa spýtala. Ešte pár hodín sa prechádzali po múzeu. No nerozprávali sa len o Steine. Ich téma sa rozšírila. Začali sa spoznávať. „Už dávno som nespoznal takú milú bielu ženu. Kiež ti môj boh odpustí, čo si vyviedla. Verím, že pochopí, že si
to spravila z oddaného priateľstva.“ povedal pri odchode a priateľsky ju objal. Ani netušil, že v jeho objatí splanula Lisa láskou. Láskou k nemu. „Steino, si si istá, že im tú sošku nechceš vrátiť? Pre nich to musí byť hrozná strata.“ snažila sa ju Lisa
presvedčiť. Steino bola chvíľu neoblomná, ale nakoniec si uvedomila, čo spáchala. „Máš pravdu. Ja ju nepotrebujem. Ja na tých ich bohov ani neverím. Už dávno som uverila cirkvi a prešla na kresťanstvo. Neuveríš, ale keď som bola malá, tak som verila v päťdesiatich bohov. A moja rodina v nich verí dodnes.“ začala Steino spomínať a nakoniec sama priateľke všetko povedala. „Ako ju mám teraz vrátiť? Keď ma chytia, tak ma na mieste zabijú. Už raz mi odpustili a to sa nebude opakovať. Bojím sa, že niet cesty späť.“ s výčitkami si sadla na pohovku. Lisa sa len pousmiala. „Ja to nejako zariadim.“ Steino uverila Lisiným klamstvám. Tá jej totiž nechcela prezradiť, že sa pozná s jej bratom. A nielen to, ešte k nemu začala cítiť silný cit. Lisa bola šťastná, že sa znova stretne s Ichirom. Ďalšie stretnutie bolo v parku: Lisa priniesla ukradnutú sošku a dala ju Ichirovi. Ten sa však neotočil a neodišiel, akoby Lisa predpokladala. „Dnes mám mnoho času, takže ak chceš, môžeme si zájsť napríklad na kávu.“ nečakane navrhol. V kaviarni sa rozprávali naozaj dlho, keď tu prišla na rad zvláštna téma. „Ty naozaj veríš na päťdesiatich bohov?“ vykĺzlo z Lisy. „Bol som tak vychovaný a pre mňa je moja viera veľmi dôležitá a významná. Neviem si svoj život
predstaviť inak... Myslím, že som na správnej ceste a stále je to lepšie než pohanstvo.“ bez problémov odpovedal. Lisa sa mlčky zadívala do pohára s nedopitou kávou. Ichir pochopil, že ona je ateistkou. „Nechcel som sa ťa dotknúť... Prepáč.“ ospravedlnil sa a samovoľne ju chytil za ruku. Tu sa na seba zadívali. Lisa pocítila, že Ichir k nej cítil ten istý cit, aký ona prechovávala k nemu. Po asi večnej chvíli pozerania sa k nej naklonil a pobozkal ju. Tej sa okamžite zatočila hlava a cítila sa ako v nebi. Vedela, že on je ten pravý.


Prešiel už takmer rok odo dňa, kedy Ichir Lisu pobozkal a stále boli spolu. Pocit lásky nielenže pretrval, ale každým dňom rástol. Problémom, ktorý Lisu trápil bolo ich ustavičné skrývanie. Steino, jej najlepšia priateľka nič netušila a Ichir stále spomínal, akoby ho vykázali z kráľovskej rodiny, keby zistili, že sa zaľúbil do niekoho,
kto v nič neverí. V ich vzťahu bolo mnoho tajností, ale bol to ten najkrajší vzťah, aký obaja zažili. Boli pre seba ako stvorení. Lisa si cez seba prehodila plášť a spolu s Ichirom šla k východu. Ako zvyčajne aj v ten deň boli v jednej vzdialenej čajovni. Ichir ju vzal okolo pliec a pobozkal. Keď vyšli do studeného dňa, zarazil ich nielen chlad.
Obaja sa vydesili, keď zbadali Steino, ako stoji pred nimi. „Ja... Ja som prišla na najlepšie špagety v meste... A nájdem tu moju najlepšiu kamarátku s mojim bratom.“ zarazene zo seba dostala Steino. Lisa sa jej všetko snažila vysvetliť, ale Steino sotila do brata a odtiahla Lisu ďalej: „Nielenže ma dávno odvrhol.. On má manželku!
U nás je každý muž oženený do šestnástich rokov.“ povedala tak, aby to počul aj Ichir. Ten len kývol, na znak toho, že je to pravda. Lisa sa rozplakala a Ichirove oči boli tiež plné sĺz. „Je koniec.“ zavzlykala.


Po mnohých dňoch, mesiacoch, ba dokonca aj rokoch Lisin žiaľ neprestával. Nedokázala zabudnúť. Nechcela. Chcela si navždy uchovať spomienku na muža jej života. Bol to ten pravý. Lisa nikdy nezapochybovala. Odo
dňa, kedy sa rozišli, sa s ním už nikdy nerozprávala. Niekedy ho zazrela na ulici, ale radšej sa mu vyhla. Steino sa za ten čas s bratom udobrila a oľutovala, že rozbila jeho vzťah s Lisou. Vedela však, že by to spravila znova. Nechcela, aby Lisa bola podvádzaná a preto ju nedokázala klamať. Lisa sa pozrela na stôl. Bol na ňom položený prívesok aj s retiazkou. „Čo je to?“ opýtala sa Steho, pretože tá
bola práve u nej na návšteve. „Dar.“ stroho jej odpovedala. Lisa chytila striebornú retiazku, na ktorej visel zelený kamienok, a zamierila ku košu. Nechcela dary, ktoré by porušovali Ichirov manželský sľub. „Je mŕtva...“ povedala zrazu Steino. Lisa sa na ňu zadívala, akoby nepochopila, čo tým chcela povedať. „Je mŕtva. Jeho žena umrela asi pred týždňom. A on nezabudol. Nikdy nezabudol. Pri každom stretnutí sa pýta len na teba. A teraz ti posiela toto. Nie je to len obyčajný šperk. Je to rodinný klenot. Chce, aby si ho mala ty. Niekedy si ho môžeš dať, keď za ním znova pôjdeš.“ vysvetlila Steino. „Ako povieš. Nevyhodím ho. Ale my k sebe už dávno nepatríme.“ prevliekla si retiazku cez hlavu a zadívala sa na kamienok.


Bola hlboká noc. Lisa stála pred chrámom, do ktorého sa Ichir chodieval modliť. Chodievala tam, aj keď ho
nikdy nevidela. Chcela len byť blízko neho. V tento večer ho však stretla. Ichir vedel, že je to ona, aj keď jej do tváre nevidel. Bola príliš ďaleko. Do konca života však nezabudne na to, čím sa prezradila – zeleným svetlom, ktoré žiarilo na jej krku. Mala jeho prívesok.
Ostali sa navždy ľúbiť, aj keď už nikdy viac neboli spolu.

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu