Väz.

Znova sa tam ocitol. V miestnosti bez okien, kde je zvuk tureckého záchoda jediným konverzačným partnerom. Netuší, prečo ho sem znova zavreli. To, že mu zápästie zdobí ďalšia čerstvá jazva predsa nič neznamená. Keď roky vdychujete arómy iných ľudí, s ktorými zdieľate nedobrovoľne priestor, nie je nič podozrivé na tom, že si občas túžite pripomenúť vlastnú existenciu.

Znova sa rozbehol proti stene. V miestnosti, kde nie je možné si ublížiť. Vždy, keď očakával prudký náraz prišiel pocit nedeľného rozospatého rána, kedy k nemu prišli jeho deti a spoločne ešte na pár chvíľ zaspali ponorení do voňavých perín. Stena bola mäkká a poddajná, nevedela ho zraniť. Už roky to vie, ale vždy musí vyskúšať, či sa nad ním náhodou nezľutovali a nedovolili mu prístup k fyzickej bolesti.

Znova si spomenul na svoju rodinu. V miestnosti, kam za ním nikto nepríde. Jeho deti sú už takmer dospelé a určite už majú nového otca. Niekoho, kto nie je ako on. Kto ich nezradí a nenechá zo dňa na deň plačúc v spúšti, ktorú po sebe zanechala policajná razia. Myslí tiež na ženu, ktorú miloval. Na to, ako ju v spánku sledoval a hladkal. Na jej krásne črty, ktoré má dodnes vpísané v pamäti a nezmazali ich ani výjavy, ktoré zažil na tomto hroznom mieste. Vie, že ho chcela čakať, ale už je to pridlho a sama by to tam vonku nezvládla. Nezazlieva jej to, chápe.

Znova sa pristihol ako stojí pri okne a hľadí do väzenského dvora. Svet stál a symfónia jeho prstov vyťukávala na mrežiach nesmelý tón zanikajúci v šialenom vreskote šíriacom sa z okolitých ciel...

 Záchod

10 0 1 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu