.
.
.
.
.
.
Opýtal som sa šiestich ľudí na tému. Nešpecifikoval som to bližšie. Teraz, keď som dostal odpovede ich skúsim zakomponovať do jedného celku s myšlienkou. Je to môj prvý pokus napísať poviedku aby som zistil či mám fantáziu a skillZ formulovať zmysluplný príbeh.
Inzerát
čas
slnečnice*
kapustnica
prázdno
rodina*
"Klement ! Fero ! Vy naničhodníci prestaňte si honiť v tej maštali a okamžite cválajte pokosiť trávnik, treba pozbierať sliepkam vajcia, ísť po chleba, pomôcť matke!" - kričal otec na svoje deti
Chlapci si ale nehonili. Rozprávali sa a snívali o dni, keď budú veľký a vypadnú z tejto diery a budú sa môcť prebehnúť s priateľkami po slnečnicovom poli, ktoré bolo vidno z ich domu, ale bol to len očný klam. Tú diaľku by prešli najskôr za 3 dni čo je nereálne. Bolo by to také úžasné. Sloboda. Vnímať len radosť, slnko, prítomný okamih, kvety a pustiť z hlavy trpkú minulosť a detstvo. Debatovali o tom dni veľmi často, no mali pred sebou ešte dlhú cestu, a Boh vie, či sa vôbec takého okamihu dožijú. Väčšinou debata končila Klementovim plačom, vtedy musel Fero zapnúť mód "rozveselím brata".
Totiž, Klement mal rakovinu. Nevie, koľko času mu ostáva. Snaží sa zvládať to a užívať život s Ferom, ktorý je pre neho jedinou oporou. Veľa toho nenahovorí, ale potreboval človeka, ktorý ho potiahne ináč by si už dávno ublížil. Talentovaný umelec, sníval o tom, že bude maľovať obrazy. Fero bol charizmatický, priebojný, trocha strelený a emočne labilný ale nedával to najavo. Nebol v ničom talentovaný, bol len skvelým mysliteľom, motivátorom a vnášal do ich životov iskru nádeje aj keď po nociach zvykol revať do vankúša. Klement o tom nevedel. Fero si nemohol z bratovej strany dovoliť pochyby, mali veľmi dobrý vzťah, rozumeli si aj bez slov. Ako bonus si vytvorili vlastný jazyk a písmo ktorému rozumeli iba oni.
Na druhej strane ich životospráva bola na bode mrazu. Jedlo dostávali len sem - tam aj to v podobe krajca chleba a poháru vody. Vďaka tomu sa naučili hospodáriť aj s tým málom, čo dostávajú, pretože boli dni, keď nedostali nič. Radosť mať takúto rodinu. Otec násilník, notorický alkoholik a agresor. Matka utiahnutá introvertka bez vlastného názoru, ktorá robí otrokyňu a kurvu v domácnosti. Pravdepodobne na ňu lezie aj schizofrénia, no to sú len ich domnienky.
Chlapci boli zdrvení zo svojich životov. Na nervy im brnkalo všetko v dome. Od hnusných stien, cez rozbité dvere, zaprášené okná až po každodenný primitivizmus ich otca. Ale ak by odišli, nemali by kde bývať a časy boli ťažké. Bolo im hnusne. No aj napriek tomu im myšlienka úteku sem tam prebehla hlavou.
Denne bojovali o prežitie, dreli ako kone, ťažko zaspávali. Čas si krátili hraním pokra alebo pexesa s podomácky vyrobenými kartami.
"Čo máš dnes?" - pýta sa Fero
"2 litre vody a kúsok slaniny"
"Heeeeej tak ty si žiješ, ja mám pár krajcov chleba"
Rozdali karty. Klement to cítil na postupku.
" ALL IN ! " - Povedal Klement tichým neistým hlasom a posunul na stred starého slova všetko svoje jedlo.
Fero dorovnal, aj keď hodnoty potravín neboli rovnaké. Slanina je slanina.
Ferovi na konci prišla piata karta vo farbe. Flush. Jasná výhra, Klement prišiel o slaninku.
"Život je boj." - vravel Fero s plnými ústami a miernym zákerným úsmevom. "Nabudúce možno vyhráš ty ak budeš rozmýšľať."
Bola januárová trpká zima. Ráno, asi 10 hodín. Chlapci sedeli v maštali, hrali pexeso netrpezlivo čakali na pozajtrajší deň, kedy sa konečne aspoň raz za rok najedia teplej polievky. Totiž, každý rok presne 13. januára má otec narodeniny a vtedy matke dovolí navariť viac polievky aby bolo aj pre deti. Ale z neznámych príčin otec prišiel domov naliaty a zmlátil Fera. Nebolo to nič neobvyklé, ale Klement dostával menej ako Fero. Možno preto, lebo až tak nevyskakoval a stále sklopil hlavu.
"Klement jebeme na to. Spravíme to dnes. Mám toho dosť, toto bola posledná kvapka." - povedal Fero s rozbitým nosom a pravdepodobne zlomeným rebrom.
"Na čo jebeme ? " - Opýtal sa Klement so strachom v očiach aj keď presne vedel o čo ide.
"Nerob sa sprostý."
" A kedy ?! "
"No dnes, na čo chceš čakať?"
"Dnes nie! čaká nás veľa príprav, treba to detailne naplánovať, nahromadiť zásoby a ešte predtým si musíme spraviť náš putovný erb a názov". - Povedal Klement a vyťahoval vreckovky aby mu ošetril nos.
"Aký plán ?? .. Zobereme veci a pálime dopiče hneď jak zaspia, alebo ešte lepšie hneď ako odídu z kuchyne čo na tom nechápeš. Keď sa podarí tak sa na niekom priživíme a hodí nás do nejakého najbližšieho mesta alebo dediny" - Fero začínal byť nervózny
"Nie Fero! Ja nejdem naslepo! Buď si to naplánujeme alebo ťa nabonzujem. Šak skapeme po jednom dni v tej kose. Rozmýšľaj trocha"
Fero mal oči veľké jak pingpongové loptičky. V živote nevidel Klementa takto si stáť za svojím názorom.
"Dobre Klement. Povedz, ako si to predstavuješ a uvidím, čo sa dá robiť"
"Počkáme trocha. Naskladujeme si nejaké potraviniy a potom."
"Dobre teda. Počúvaj. Urobíme to na otcove narodky. Vtedy nám matka navarí kapustnicu, to nás zahreje. Dovtedy všetko jedlo budeme skladovať pod maštaľou. Nakradneme si niečo ako bonus. Čo stihneme nahrabať to nahrabeme." - dotvoril Klementov plán Fero. "Tak čo, súhlasíš ? Bez teba neodídem"
"Dobre, takto to môže byť" - usmial sa Klement
Chlapci vymysleli priam nádherný erb odpovedajúci ich veku a nadržanosti. Bola to obrovská vagína v štvorcovom zelenom olemovaní. Klement to nakreslil pomocou uhlíkov na ich batoh a nejaké kusy oblečenia. Ohľadom názvu sa zhodli až po pár hodinách. Vyberali medzi "Fement" a "Klero", pretože hádka stavala na tom, ktoré meno bude v skratke ako prvé. Rozhodla to stávka. Keď zajtra príde otec domov a zmláti mamu, tak bude to Klero. Keď ju nezbije a len zaspí tak bude to Fement. Mamu to pravdepodobne bolelo.
Boli na seba veľmi hrdí. Rodičia nič netušili, všetko bolo v bežnom stereotype. Fera stále boleli rebrá.
Prišiel ten deň. Mali to uskutočniť po večeri. Čas sa krátil a netrpezlivo čakali, kým im matka načapuje kapustnicu s čím súviselo aj otcovo zavretie klapačky aspoň na 5 minút, lebo splietal 2 na 3. Príjemné s užitočným.
Zvrat nastal po tom, ako šikovná matka rozliala kapustnicu po celej kuchyni so slovami "juj prepáč".
Otca skoro jeblo.
" Ty hlúpa piča nešikovná " - Buchol si dlaňou po čele.
" Teraz budem jesť asi poľovnícke raňajky na večeru ? "
" A vy dve nepodarky nečumte tak na mňa. Kým si neobujete moje topánky nemôžte ma súdiť " - povedal s nepríčetným pohľadom otec.
" Živím celú rodinu dovoliť so môžem čokoľvek"
Chlapci si všímali tiky na jeho tvári, akoby mal v hlave obrovského parazita ktorý si s ním robil čo chcel. Bolo to vcelku vtipné, lebo keď mu natiahlo spodnú peru až ku ušiam vyzeral ako idiot. Smiech ich ale prešiel hneď ako si uvedomili, že pre ich plán to znamenalo veľký problém, lebo otec vyvádzal až kým nedopil fľašku čo si položil na stôl namiesto večere. Potom tesne pred polnocou ho vyplo. Matka plakala v izbe a pravdepodobne rozmýšľala o samovražde, ale s jej šikovnosťou sa jej to znova nepodarí presne ako už x krát pred tým takže nerobili si z toho ťažkú hlavu.
Bolo asi 12 hodín večer. Potichu odchádzali z kuchyne. Fero šiel von po zásoby, Klement šiel ukradnúť otcovi peniaze a matke zlato. Mali sa stretnúť von. Keď Klement odchádzal, všimol si na stole inzerát, v ktorom sa písalo, že hľadajú pomocníkov s odolnosťou voči stresu, strava a ubytovanie bolo zadarmo, zaručovali diskrétnosť ale nikde sa nepísalo o čo ide. Počas toho, ako to Klement s radosťou čítal sa prebudil otec a čumel na neho, že čo robí. Všimol si sáčok s peniazmi a šperkami. Mladý sa zľakol. Nevedel sa ani pohnúť, dostal block. Otec schytil svoj poľovnícky nôž a rozbehol sa bezhlavo na bezbranného chlapca. Pud sebazáchovy začal vďakabohu fungovať a Klement s revom zdrhol von. Utekal ako mu sily stačili. Fero to začul a okamžite spozornel. Zistil ktorá bije keď uvidel siluetu opitého otca s nožom ako naháňa brata. Už ho skoro mal, keď ho z boku nabral.
"Bež ty kokot! Zdrhaj bo nás oboch zabije!" - Fero kričal na plné hrdlo počas súboja s otcom. Snažil sa mu zobrať nôž z ruky, ale žiaľbohu dnes bola šťastena na strane otca. Vrúbkovaná 20 centimetrová čepeľ hladko prenikla tkanivom v brušnej časti. Potrhaná žalúdočná stena s veľkým vnútorným krvácaním bola jasným znakom smrti. Otec zhodil synovo telo zo seba, postavil sa, pozeral vôkol. Hľadal Klementa. Ani nie o minútu pribehla aj matka s lanom okolo krku. Vďaka Klementovmu kriku sa nestihla zaviazať.
"Poď dnu miláčik, teraz to nerieš. Ráno ten bordel popraceme a nájdeme Klementa. Dnes si urobíme pekný večer." - povedala matka bez náznaku smútku alebo hystérie.
"Máš pravdu, treba byť vďačný za všetko čo sa nám v živote stane. Však Fero?" - ironicky sa zasmial.
Obaja vošli do domu.
Klement hneď priklusal ku takmer mŕtvemu Ferovi. Chytil ho za ruku, začal plakať. Obrovská krvavá škvrna na bruchu neveštila dlhovekosť. Snažil sa postaviť ho, ale bol príliš ťažký.
"Nechaj ma tu. Musíš odísť sám, mal som Ťa ochrániť a to som splnil. Teraz si slobodný, kráčaj smerom na západ. Zásoby ti vystačia dlhšie bezomňa. Aj tak tu už dlho nepobudnem. Nezabudni však na jedno: Stále budem pri Tebe. Ďakujem"
Ferov posledný výdych bol výnimočný. Emócie, ktoré Klement vtedy prežíval si vie predstaviť asi iba človek, ktorý videl umierať blízkeho. Nedokázal urobiť nič. Len sedel a prizeral sa na telo bez pohybu. Slzy mu už vytvárali ryhy na tvári.
Kle-ro sa rozpadlo. Jediný človek, ktorého mal rád, ho opustil kvôli otcovej demencii. Nikdy sa necítil tak skleslo. Sadol si a pozeral do blba. Obviňoval sa. Predsalen mali odísť vtedy keď to Fero povedal prvý krát. Vyčítal si svoj strach pred neznámym. Ak by bol vtedy ticho ako stále, tak Fero by možno žil. Ale už bolo neskoro na výčitky ktoré ho aj tak budú prenasledovať celý život.
Stále sedel. Cítil prázdnotu. Tuho rozmýšľal. O zmysle života, o spravodlivosti, rodičoch. Bál sa svojích myšlienok, dokonca sa bál sám seba.
O 10 minút na to zabil introvertný chlapec z pomsty oboch rodičov sekerou, ktorú si požičal z maštale. Díval sa im priamo do očí. Možno má predsalen niečo po otcovi a to ho desilo. Alebo len cítil, že ináč to nepôjde. Bol zatlačený do kúta tak konal skratovo? To vie iba on.
Divne sa usmial.
Dvihol batoh zo zeme a vybral sa na západ, ako mu radil brat. Prechádzal cez slnečnicové pole. Cítil slobodu, pokoj, radosť a chcel zmeniť svoj charakter. Už viac nechcel byť utiahnutým pakom bez sebaistoty. Vďaka rakovine sa prestal báť smrti. Keď to spojíme s veľkým hnevom a komplexami z detstva vznikne z toho primitívna hlava konajúca podľa vzorov z mladosti. Hral sa na posla smrti a zbavil života každého, kto sa mu pokúsil diktovať čo má robiť.
Je to všetko naozaj jeho chyba?
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
30. 9.sept. 2016 16:18
Pravdupovediac, píšeš dosť na piču
Napíš svoj komentár