O kúzelnú záhradu sa starala Emičkina mama. Často sa kvetom prihovárala a preto poznala ich tajné sny, ale aj ich trápenia. Vedela čo potrebujú, kedy sú smädné, aj čo ich teší.
V jedno krásne slnečné ráno, keď vánok šteklil lupienky kvetom, na chvíľu sa zamotal v lístí stromov a stihol sfúknuť Emkin rúžový klobúčik, kráčala mama k záhradnému domčeku a veselo si pri tom pospevovala. Obe milovali tieto tiché a pokojné rána, keď sa im slniečko zrkadlilo v očiach a nálada sa každým krokom stávala radostnejšou. Emka dobehla presne vo chvíli, keď mama vyberala farebnú krabicu plnú akýchsi stoniek, výhonkov, korienkov.
- Aký kvietok to máš? Kam ho nesieš? Môžem ti pomôcť? - Emka ako zvyčajne vychrlila všetky otázky naraz.
- Je to biela ruža, volá sa Helga a bude rásť pri múre vstupnej bránky. Bude to taký kúzelný oblúčik, popod ktorý prejdeš vždy, keď budeš chcieť vojsť do záhrady. Myslím, že tvoja pomoc sa mi celkom zíde. Vzala by si prosím ťa tú lopatku? - mama sa usmiala na Emku a tá celá rozžiarená poskakovala a štebotala až kým nedošli k vstupnej bránke.
Chvíľu to trvalo, kým všetky korienky prišli na správne miesto do zeme. Emka nosila vodu v krhličke a každý čerstvo zasadený korienok starostlivo popolievala. Prihovárali sa spolu lístkom a tešili sa, až zosilnejú a začnú rásť.
Doma potom Emka namaľovala obrázok, na ktorom bola bránička s krásne rozkvitnutým kríkom. Bol obsypaný nádhernými bielymi kvetmi a všade navôkol bolo plno slniečka. Pripla ho magnetkami na chladničku a tak všetci často na Helgu mysleli, aj keď neboli priamo v záhrade.
Emka si svoj Ružový kríček obľúbila a na mamičkino potešenie, pravidelne sa oň starala. Ruža rástla a trvalo mnoho dní, kým sa začala podobať na predstavu z obrázka. Emka ju polievala , keď bola smädná, hrávala sa a spievala pri nej, dokonca jej rozprávala svoje tajomstvá a zážitky. A tak sa z Emky a Helgy stali celkom dobré kamarátky. Helga trpezlivo počúvala, rástla a rozvoniavala a Emka ju zavše prišla pozdraviť . Keď sa pohašterila s kamarátkou a nemala chuť bicyklovať, bola to Helga, ktorej zverila svoje trápenie. Keď jej mladší brat otrhal gombíky na obľúbenej košieľke, Helga ju utíšila svojím tichým šepotom a nádhernou vôňou.
Jedného dňa sa obloha zatiahla a prihrmela búrka. Emka smutne pozerala, ako sa ruža ohýna vo vetre. Prihovárala sa jej na diaľku, pretože bola presvedčená, že Helga ju počuje. Nemusela pri nej stáť, aby jej poslala svoju myšlienku. Chcela aby vedela, že na ňu myslí a že jej chýba. Hneď ako prestali padať kvapky a slniečko sa začalo predierať pomedzi oblaky, Emka utekala za Helgou. Lenže v papučkách, nezostával čas na prezutie. A tak si Emka s Helgou odskákali spoločne prechladenie aj mamičkine zamračené čelo.
Dni pomaly ubiehali, vonku sa vzduch stále viac otepľoval a slniečko svietilo intenzívnejšie. Školská brána sa zavrela a boli tu dva mesiace prázdnin, hier, smiechu, behania po lúkach, naháňania sa s kamarátmi, kúpania a všetkého toho bláznivého šantenia a šťastného iskrenia detských očiek.
Emka s kamarátkami vymýšľali rôzne hry, utekali z domu skoro ráno a často mali mamky na obed plné ruky práce, aby ich pozháňali . Len čo prehltli posledné sústo , ozlomkrky utekali späť do svojich domčekov na stromoch, alebo do indiánskych stanov v tráve, pokračovať v hre, ktorú ráno začali. Domov sa vracali zo západom slnka, poriadne hladné, s červenými líčkami a lístím vo vlasoch, škrabancami na nohách , ale šťastné a usmiate. Emka prebehla každé ráno aj večer okolo Helgy, zamávala jej na pozdrav a usmiala sa na ňu a ďalej bežala za deťmi, ktoré ju na konci záhrady netrpezlivo čakali.
A Helga bola deň po dni smutnejšia. Rástla a zelenala sa však rovnako krásne. Prilietali k nej včielky a farebné motýle, mačiatko si s ňou vymenilo pár mňauknutí. Mama Helgu polievala a spievala jej. Helge to ale nestačilo. Obľúbila si Emku a nikto jej ju nedokázal nahradiť . Emka jej chýbala. Nechápala ako je možné, že je Emka taká šťastná, aj keď už netrávi toľko času s ňou. Helga šťastná nebola a jej biele lupienky pomaly strácali perleťové sfarbenie, pretože to nádherné perleťovo - dúhové sfarbenie majú len všetky šťastné kvietky. Pýtala sa včielok:
- Ako je možné, že ma už nemá rada? Som predsa taká pekná. A vždy som tu pre ňu. Ja by som ju neopustila. Má toľko času, a so mnou je menej ako bola predtým. Už jej na mne nezáleží? Už sa jej nepáči moja vôňa? Hladkala som jej líčka svojimi lupienkami. Kto jej teraz šeptá, keď ju bolí kolienko?
Včielkam sa ťažko odpovedalo na Helgine otázky. Videli jej smútok, ale nevedeli ako jej pomôcť. Motýliky sa pokúšali utešiť ju mávaním svojich krídiel, dokonca aj vtáčiky sa dopočuli o Helginej nespokojnosti . Slávik pri nej ráno spieval a tak spolu vítali deň a večer zas pre Helgu nôtil uspávanku. Všetci sa snažili, nik ale nevedel spraviť Helgu šťastnou. Helgino šťastie záviselo od Emkinej prítomnosti a teraz jej to všetko veľmi chýbalo. Helga zabúdala žiť. Netešilo ju slniečko, vetrík ju prestal zaujímať.
Vždy keď k nej Emka pribiehala, jej kvietky sa tešili, ale zároveň šepkali obavy, že znova ostane sama.
- Helga, ružička moja, je to také krásne. Máme svoj dom v korune starého duba , doniesli sme si tam bábiky a niekedy aj koláčik, ktorý mamka upečie. Je to také vzrušujúce, nemusím byť v škole, môžeme sa hrať. A včera sme celá rodina boli pri jazere. Špliechali sme sa a ponárali, ocko nás učil loviť raky a nazbierala som krásne kamienky. Pozri, jeden mám aj pre teba. Je celý biely, tak ako ty, nechám ti ho, je tvoj. - A Emka sa na Helgu usmievala.
Aj Helga by sa bola rada usmiala, jej lístky sa chveli, ale lupienky vraveli niečo iné:
- Emka, a dnes zostaneš pri mne, budeš mi spievať a čítať rozprávky? Opri sa o múrik a oddýchni si v mojom chládku.
- Zaspievam ti Helga, ale kamarátky ma čakajú. Večer sa opäť zastavím a porozprávam ti o mojom dni. "Bola raz malá, malá hviezdička .... " - Emka spievala Helginu obľúbenú pieseň a sedela v jej tieni. A Helga nevedela či sa má tešiť alebo plakať. Emka bola pri nej a to ju napĺňalo pokojom, ale vedela, že o chvíľu odíde a to jej spôsobovalo nevýslovný žiaľ.
Večer Emka prišla ako sľúbila. Helgine lupienky však boli zvädnuté a smutné, otočili sa, aby Emka nevidela jej slzy. Emka Helge rozprávala a rozprávala, tá však neodpovedala.
Druhý deň ráno pršalo. Emka kreslila pri stole v kuchyni, kde mamička varila. Nakreslila Helgu, jej kvietky plakali a celý obrázok bol smutný. Helgin smútok sa preniesol aj na Emku. Chodila zamyslená po dome a hútala, čo sa to Helge stalo.
Keď prestalo pršať, okrem slnečných lúčov sa objavila na oblohe aj dúha. A s dúhou aj Dúhová Víla. Sledovala Helgino trápenie a rozhodla sa porozprávať s ňou. Vzniesla sa cez oblohu k lesom, preletela lúkou až ku kúzelnej záhrade. Zahľadela sa z diaľky na bráničku, obrastenú krásnou smutnou bielou ružou a vzdychla. Vedela aké to je, keď bolí srdiečko.
- Je fajn, že ťa vidím Helga, a prajem ti krásny deň . Čo ten smútok v tvojich lupienkoch? Za čím tak žiališ?
- Ach Víla, to si ty? Som bezradná a niečomu nerozumiem. Ako nás môže opustiť niekto práve vtedy, keď je nám spolu krásne? Vždy sme si spolu rozumeli a všetko bolo také úžasné. Naozaj neviem čím som sa znepáčila môjmu dievčatku. Spravila som snáď niečo zle?
- Helga, tak to predsa vôbec nie je. Emka ťa stále rovnako ľúbi a verí, že si tu pre ňu, že na ňu čakáš a ona za tebou zakaždým zabehne. Je to šťastné dieťa a chce sa hrať, práve teraz spoznáva všetko nové, rastú jej krídla a ona sa učí lietať, dýcha a snaží sa naučiť sa a zapamätať si všetky pocity, pretože to je pre ňu dôležité, to raz dá jej životu zmysel.
- A čo ja? Ja pre ňu nič neznamenám? Ona bola zmyslom môjho života, načo mám byť krásna, pre koho je teraz moja vôňa ?
- Tešíš ju tým Helga. Si pre Emku tá najkrajšia ruža v záhrade, ale nemôžeš si ju privlastniť. Ona si ťa predsa tiež nevzala len pre seba. Mohla odtrhnúť tvoje kvety a mať ich vo váze. A neurobila to, nechala ťa dívať sa na oblohu, tešiť sa spolu s motýlikmi a počúvať spev slávika. Vidíš? Nebola sebecká. Ľúbi ťa a preto ťa nechala slobodne rásť.
Helga dlho premýšľala o tom čo Dúhová Víla povedala. Stále však cítila, že jej niečo chýba. Aj keď všetci návštevníci záhrady obdivovali jej krásu, aj keď sa stala najkrajším kríkom v záhrade, stále ešte jej biele lupienky nežiarili perleťou. To len v okamihoch, keď bola s Emkou, sa celá trblietala. To boli jediné chvíle jej šťastia. Celý čas sa pripravovala len na to, kedy budú spolu a iba v týchto chvíľach skutočne žila. Akoby všetky tie hodiny bez Emkinej prítomnosti boli len prípravou na tých pár minút jej šťastia.
Helga vedela, že Víla mala pravdu a vedela aj to, že smútkom nič nevyrieši a sama zahynie. Tak skúsila usmiať sa na slávika, keď jej ráno nôtil, pošteklila motýlikov, keď si prisadli na jej lístok. Dokonca aj ľuďom, ktorí vchádzali do záhrady šepkala milé slová na privítanie. A viete čo? Oni jej skutočne rozumeli a vždy sa jej tiež pozdravili. Ich tváre sa usmievali a oni aj keď nevedeli celkom presne prečo, ale hneď mali lepšiu náladu a deň bol akýsi krajší.
A jedno ráno, sa Helga zobudila. Bola pokrytá kvapkami rannej rosy a v každej z týchto kvapiek sa odrážala jej krása. Helga sa na seba zadívala:
- To že som ja? - Helga uvidela úsmev a šťastie vo svojich bielych lupienkoch. Zbadala ten perleťový záblesk a vtedy to pochopila. Je krásna a pre kúzelnú záhradu je dôležitá. To ona vyvoláva úsmev na tvárach ľudí, ktorí sem prichádzajú. Motýliky, včielky aj vtáčiky sú pri nej radi, pretože v jej prítomnosti sa cítia pokojne a bezpečne. Emka ju stále ľúbi. A aj keď už leto pomaly končí , Helga ostala stále jej vernou spoločníčkou. Bohatšia o Emkine zážitky, ktoré jej porozprávala, ale hlavne o jedno poznanie. To, ktoré jej v tú noc Dúhová Víla vo sne zašepkala:
- Sama si zodpovedná za svoje šťastie Helga. Hľadaj ho vo svojom srdiečku. Si silná, nájdeš ho.
Od vtedy Helga vedela, aké dôležité je puto s Emkou, a aké bolestné je niekedy pochopiť. Ale keď sa Vám to raz podarí, už to nepominie. A vy ste bohatší. Bohatší o poznanie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár