Kam len dohliadne ľudské oko, rozprestiera sa armáda nepriateľa. Dánske vojsko kráľa Valdemara. Dvakrát sme vyprášili kožuch tomu kresťanskému psovi. Dvakrát utekal so stiahnutými chvostom. No po tretí raz si prišiel po víťazstvo. A spolu s ním nájomní žoldnieri i nejeden súkmeňovec, zradcovia, ktorí vymenili krv za zlato. Zbesnený rev tej zberby sa ozýva už aj na hradbách. Pochodne sa odrážajú v tisíckach naleštených pancierov.
Rozhliadam sa okolo seba. Vidím svojich verných druhov, mužov, ktorí neraz so mnou kráčali do bitky. No tentoraz je niečo inak, niečo nie je tak, ako inokedy. Vidím to v ich tvárach, v ich pohľadoch. Po prvý krát sa strach zrkadlí v ich očiach. Očiach, ktoré vždy boli plné odhodlania, ktoré bažili po krvi protivníka. Neveria vo víťazstvo, už nik nedúfa.
Na tvár mi dopadá prvá dažďová kvapka a nočnú oblohu pretína blesk, po pár úderoch srdca nasledovaný aj hromobitím, ktoré mi v ušiach zaznieva ako bojový pokrik. Sám Perún tiahne do boja spolu s nami. Túto noc nám však nemôže pomôcť už ani priazeň bohov.
Najvyšší žrec privádza posvätného bieleho žrebca. Každá živá duša s očakávaním hľadí na prekrížené kopije pokropené krvou obetovaného otroka. Načo toľko zbytočných starostí? Načo všetky tie prípravy na veštbu? Každý z mojich mužov veľmi dobre vie, že túto bitku prehráme. A vie to aj Svantovítov žrebec. Prekračuje kopije ľavou nohou. I po druhý raz. Už niet nádeje pre slovanský ľud.
Kútikom oka ju vidím stáť pri mojom boku. Odetú v obyčajnej halene, s útlou postavou dievčiny a očami plnými múdrosti vekov. Morena. Čaká na mňa z roztvorenou náručou a ľahkým úsmevom na perách, aby moju dušu privítala v Náve.
Zatiaľ však nenadišiel môj čas. Ešte mám pred sebou pár chvíľ, niekoľko úderov srdca, niekoľko nádychov. Ešte na mňa čaká aspoň tucet nepriateľov, ktorých musím skoliť, kým sa odoberiem za dušami svojich predkov.
Dávam bojovníkom posledné rozkazy. Každý muž, ktorý ešte vládze napnúť luk stojí na valoch. Napínam tetivu znova a znova, no ani šípi ani kamenie nezastavia tú masu tiel, ktorá sa pomaly štverá na hradby. Posledný krát zalovím rukou v už prázdnom tulci. Odhadzujem zbytočný luk. Nejeden z mojich druhov nasleduje môj príklad.
Vyťahujem s poza opasku masívnu sekeru. Teraz sa môžem spoľahnúť už len na jej ostrie. Zvieram topor až mi belejú hánky. Prvý odvážlivec vylieza na hradby. Mrštne sa oženiem zbraňou a jeho bezhlavé telo sa rúti do priekopy sťahujúc zo sebou pár jeho druhov.
A však zjavujú sa ďalší. Zlietajú sa sem ako krkavci na mršinu. Neustávam v boji, nevzdávam sa, no nech akokoľvek usilovne rozosievam okolo seba smrť, stále to nestačí. Obrana sa pomaly trhá pod náporom Valdemarovej armády.
Zacítim prudkú bolesť. Bok mi presekla kopija, zostala v ňom uväznená. Z hrdla sa mi derie zúrivé zavytie. Prvý úderom sekery preseknem násadu a druhý smeruje na hlavu mladíka, ktorý ešte stále zviera bezcenný kus dreva. V kratučkom okamihu v jeho očiach ešte vidím nesmierne prekvapenie. Potom už jeho hlava dopadá do blata a krvi pri mojich nohách.
Ostrá bolesť pod rebrami ma unavuje, akoby s mojou krvou odtekal i život. Opieram sa o jednu zo strážnych veží a sťažka vdychujem chladný vzduch. Už v ňom necítim vôňu prichádzajúceho leta, ale pach smrti. Sekera v mojich rukách je odrazu neuveriteľne ťažká. Porisko mi vykĺzne z meravých prstov. Srdce Arkony, poslednej bašty Slovienov, prestáva tĺcť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
horsiq
15. 6.júna 2011 20:08
100 bodov !!! Prosím napíš ešte niečo podobné
Napíš svoj komentár