Keď som tak rozmýšľala, aký pocit chcem vytvoriť po tom, ako vstúpim do svojej izby, prišla som na to, že mi tu chýbajú nádoby z prírodných materiálov – košíky. Mám rada prírodu, lebo ma vie upokojiť a dostať do akejsi hladiny alfa, ako keď počúvam tóny španielskej gitary v tomto teple, zavriem oči a teleportujem sa niekam do Španielska. Ono sa tie košíky dajú vyrobiť aj z obyčajného papiera – konečne nejaká vec, ktorá ma baví vo všetkých podobách. A včera som jeden ukázala aj mame: „Čo keby si robila aj niečo užitočné,“ povedala uštipačne.
Cítila som sa nachuja. Ale plietla som ďalej. Keď prídem do svojej izby, chcem cítiť pokoj. A keď sa pozriem na drobnosti, ktoré som dotvorila, chcem cítiť aj akúsi podporu, že „toto“ sa mi podarilo. Chcem, aby mi to dodávalo nezištnú podporu.
Ako mi mierne dodal aj dnešný objav pri upratovaní šuplíka. Mala som v ňom asi celo-stredoškolskú tvorbu. Šuplíkovú. Ako som už dlhší čas pociťovala akúsi prázdnotu v oblasti písania, že som sa cítila absolútne dutá, čistá ako nepopísaný papier al. tabuľa... ako keď sa pozeráte na bielu stenu a cítite nepokoj, lebo netušíte, čo tým chcel autor povedať. Neviem, ako a kde začať, pretože vždy, keď začnem sa mi pred očami zjaví kompletná teória literatúry a rada od jedného kamaráta – spisovateľa (písať intuitívne) mi stála akurát naprt, pretože keď som sa uvoľnila, tak som cítila v sebe ooobrovskú dieru. Klávesnica zostala nedotknutá a pero stálo v pozore v objatí mojich prstov na ruke. A... nič.
Taktiež som v šuplíku našla aj denníky, nedopísané poviedky, resp. útržky z nich, výlevy na Robovu tematiku – čo ma tiež zosmutnilo, avšak aj to patrí do strednej školy. Síce ma to opäť začalo štvať, keď si spomeniem na všetko to, tak som na seba riadne nahnevaná.... tééé fuk :/ ...
Čakám, kedy sa zotmie, aby som to mohla zo seba dať zase preč.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár