Byť ako oni... teda sama sebou

Som neobyčajne pokojná. Neviem si to pre seba nejak logicky vysvetliť. Neviem to.

Keď si tak dávam dokopy udalosti, pocity a stavy z posledných dní, tak mi napadne slovo únava. Avšak, necítim sa unavene.

Cítim sa fajn. Ani zle, ani dobre... Som síce smutná, ale ani myšlienka na koniec skúškového ma už neteší.

Vždy, keď si chcem spomenúť na niečo pekné a dobré, čo by ma vedelo tak nejak duševne nakopnúť, tak... sa mi z nepochopiteĺných dôvodov vyjaví nejaký depresívny obraz... akoby som nemohla sama seba oklamať.. neviem...

Včera som sa stretla s jedným mojím kamošom a .. proste... už ráno som rozmýšľala, či mu nezavolám, či nejde do mesta a tak... pretože pri ňom sa cítim vždy tak trochu fajn...

A tak.. proste.. . klasika, išla som do NR, v škole som nič nevybavila, tak mi zase napadla myšlienka, či tomu chalanovi nezavolám... ale zrušila som ju, lebo som ho proste nechcela otravovať a tak.. (moja blbosť, proste)... ako tak idem vedľa Mlynov, obzerám sa, .. no stretla som ho ... akože .. vau! .. to sa mi ešte nepodarilo, že keď na niekoho dosť intenzívne myslím, že ho aj stretnem

Neskôr sme si sadli a... proste po pár hodinách som mu asi povedala všetko, čo som mala na srdci... trochu som sa čudovala, či sa nepridá do skupiny: „Ti hrabe?“ alebo „Prestaň piť!“ alebo „Na čom fičíš?“... vtedy si pripadám ako cvok patriaci do tej bielej veci, v ktorej sú zviazané ruky.

Po tom rozhovore (nehovorila som len ja stále) cítila som sa tak trochu lepšie.. pretože som vyslovila veci, ktoré by som asi nikdy nevyslovila... myšlienky, pocity, ktoré ma ťažili... ktoré som sa bála hocikomu len tak povedať.. a pri ňom som mala ten fajn pocit, že proste „all will be allright“... jednoducho sme hovorili narovinu, bez žiadnej pretvárky, obľúk, objazdov, póz, omáčok a iných kravín, ktoré nemusím a neviem ich dešifrovať.

Chvíľu som si prišla vcelku normálna.... i keď aj to je nebezpečné slovo, lebo si všetci myslia, že sú normálni avšak, každého delí rôzny výklad interpretácie samotného slovného spojenia „byť normálny“.

Za posledných 20 rokov som si len pri pár osobách, ktoré som mala to šťastie a tú poctu stretnúť, povedať, že by som chcela byť ako ony.

Osoby, ktoré dokážu priviesť iným osobám do života pokoj, odľahčiť ich od zbytočných problémov a akosi im „vyčistiť dom“, už len tým, že sú a existujú a dokážu byť azda skutočnými priateľmi, s ktorými sa dá porozprávať očomkoľvek a pritom zostať sám sebou a nedusiť svojím názorom nikoho nablízku, tak... pri takých si poviem: „vau, chcela by som byť ako oni“.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu