Som rojko. Rada snívam vo svojej hlave. Stretávam sa v nej s ľuďmi, ktorých by som ešte chcela vidieť, alebo radšej ani nechcela vidieť, predsa len.. nebudem dráždiť vlka bosou nohou.
Takto si asi predstavujem hádku, skôr dohadovanie s človekom, ktorému keď ponúknem palec, zožerie mi celú ruku, alebo si spomínam na iného kámoša z Oravy s ktorým sa cítim fajn a ktorý mi počas celého semestra sľubuje, že ma unesie , aby som už prestala pracovať a tak.
Alebo rada navštevujem Paríž. V mysli. Prstom po mape. Na Google Earth. Vo filme (Paris, réžia: Cédric Klapisch). V reáli som raz vyhrala cestu do Francúzska. Avšak aj to bol len Strassbourgh.
Kúpila som si jednu knihu plnú článkov o Paríži. Nie je to cestopis, je to skôr akoby informatívna zbierka krátkych článkov o jednotlivých zaujímavostiach v Paríži a vôbec o Francúzsku a Francúzoch. Keď som čítala stať o francúzskych kaviarňach a kaviarničkách, o historických častiach mesta, do ktorých nechodí príliš veľa turistov, ale autorka tam najradšej chodí, pretože to má svoje osobité čaro, ktoré si zamilovala na celom Paríži. Akoby som pri čítaní tej knihy dýchala parížsky vzduch. Po každej kapitolke som sa akoby vrátila z Paríža domov, na Slovensko, a zakaždým som si povzdychla a snažila sa zostať v takej naivnej eufórii.
Viac – menej mi tá triezva naivita udržiavala úsmev na perách, zrazu malo všetko okolo mňa zmysel, pretože som sa na to aj inak pozerala ako doteraz. (Zas Nitra? Bŕŕ, ale ->... vau, aká vôňa ide od Šefkiho; tie stromy úžasne dotvárajú estetiku tamtoho priestoru ) Mám pocit, že teraz by niekto, koho poznám asi vyslovil tú nebezpečnú vetu: „Luckááá!!“ a ja už sa aj niekam schovávam.
No a čo! . Síce možno do Francúzska nepôjdem, snažiť sa o to môžem. Chcela by som sa toto leto nejak venovať francúzštine. Síce v druháku mi pôjde o krk a to doslovne, avšak dúfam, že predstava, že po Bc (ak sa dožijem ) vypadnem do BA stráviť tam ďalšie 2 roky a tam sa ako vždy (však ja) budem venovať popri škole milión iným veciam. A – aby som si ani ja teraz zo seba nestrelila – tam v BA uvidím, čo a jak dopredu. Nezjedla som Teodoru, aby som hneď teraz vedela, čo bude, tak to zatiaľ nechávam tak ako to je.
Ale strašne moc moc moc by som chcela žiť v Paríži. Zamilovala som si to mesto. Zamilovala som si ho z rojčenia o ňom, z francúzštiny, ktorá lahodí mojim ušiam, z filmu, ktorý je úžasný (lebo ho neprodukoval Hollywood, neobsadil do neho amerických hercov a nedohovadil ho ako “Paris Je t´aime“ – pri ktorom sa vždy do vetra pýtam „Čo tým chceli povedať?“ – film “Paris“ od Klapischa je tiež poviedkový film, ale omnohokrát lepšie spravený ako tá vec z americkej produkcie.)
Je t'aime Paris, mon amour.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
purenarcissism
9. 6.júna 2011 13:55
krásne napísané a úplne súhlasím, milujem Paríž od mala a raz tam pôjdem!
5
V jeseni som tam bola, rok sa učím franinu, a som asi rovnako zaláskovaná ako ty
6
@gracee
ja som bola zamilovaná aj do NY, ale keď som si porovnávala Paríž s NY, tak pocitovo som sa primkla viac k Parížu, pretože má dušu, je osobitý a z franiny som ako krpec nechytávala averziu (nechcela som sa učiť anglinu, nepáčila sa mi)... ale z franiny sa rozplývam .. ach..
ja som bola zamilovaná aj do NY, ale keď som si porovnávala Paríž s NY, tak pocitovo som sa primkla viac k Parížu, pretože má dušu, je osobitý a z franiny som ako krpec nechytávala averziu (nechcela som sa učiť anglinu, nepáčila sa mi)... ale z franiny sa rozplývam .. ach..
Napíš svoj komentár