Dokedy????

Ok, hneď narovinu: nerada píšem negatívne blogy, tak ak sa to niekomu nebude chcieť čítať, tak sa proste na to vybodnite a myslite na svoje psychické zdravie a stav svojej dobrej nálady..

Keď som mierne v sračkách, i keď v nich konkrétne ja nie som, sme v tom prakticky mierne celá rodina, tak sa snažím si zachovať chladnú hlavu, byť v ústraní, pokiaľ nemám čo k tomu dodať a nedvíhať už aj tak vysoký krvný tlak všetkých zainteresovaných a spomínať na dobré chvíle. Včera som takto spomínala na jedného kámoša z Oravy -> Peťa.

Zakaždým, keď mi zavolal (lebo akosi tie telefónne čísla strieda ani ponožky), tak mi to zdvihlo náladu a pocit, že aspoň niekto ma má rád. – síce takto na diaľku to nemá šancu v mojom prípade (proste ja, to je nadlho), tak sme zostali veľmi dobrí kámoši. A včera som si našla od neho také vyznanie, že som to všetko začala ľutovať. Svedomie na mňa strašne útočilo a srdce sa len zväčšovalo a zväčšovalo.. že som si v tom momente spomenula na všetky chvíle s ním, kedy som cítila oporu a podporu, proste všetko, čo som potrebovala. Dokonca som včera skúsila aj posledné číslo, kt. mi na seba dal -> už nefungovalo .

Tak som si pomačkala srdiečko ... a zase treba ísť ďalej?

Dnes som bola na Kysuciach – len tak pozrieť, kde stála ocova bývalá dedina. Po príchode domov nás mama zrušila informáciou o stave búrania starého domu, kt. stojí pri našej krásnej novostavbe. Ten starý dom úradne už NEEXISTUJE! Teda nemôžeme vybaviť búracie povolenie. A od nás nik nič také nevybavoval. Sme v sračkách. V sračkách za ktoré fakticky ani nemôžeme.

Doteraz každý tu na každého kričí, vyhadzuje mu na oči hlúpe chyby z minulosti – čo je čia chyba – proste zbytočné reči!!!!! Úplne zbytočne rozčierajú harmóniu v našej rodine. Jeden problém. A nielen to! Tento problém má aj ďalšie smerovanie -> keďže už „neexistuje,“ tak KTO vybavil to búracie povolenie? A prečo o tom obec nič nevedela? Prečo sme naďalej platili dane za tú fakticky teraz už čiernu stavbu?

Akože síce ja som akoby zase mimo diania – keďže nemôžem v ničom pomôcť, tak aspoň „povzbudzujem.“

Už začínam aj ja byť veľmi nervózna kvôli tomu celému.

Neznášam vlastnú dedinu, v ktorej žijem, ale proste ten randál dolieha aj na mňa.

Zajtra sú v dedine hody. No nemám sebemenšiu chuť vôbec na ne ísť.

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu