Po poslednej premiére ľudovej hry, ktorú sme mali na miestne hody pociťujem veľa zvláštnych pocitov. Na jednej strane je to radosť, že som ukončila ďalší projekt, že som sa posunula opäť vpred, niečo som sa naučila, niečo ma začalo baviť viac ako inokedy (réžia) a pochopila som, že asi neustále písanie a produkovanie textov asi nie je moja parketa.
Po megatrapase a probléme v piatok : V skratke-> party „rozbíjačka“- vodka – biely strik – telefonát, že ruším rande (nemohla som ísť na rande opitá – ceste domov – neozvaniu sa Jemu, že som doma, na čo mi následne volal o polnoci, pričom ja som už spala, ale aj tak som ho zdvihla a už ani neviem čo som mu povedala (že vraj som v kine a bavím sa ) a prehnala ho cez celé námestie pred kino, v ktorom sa nelogicky svietilo; opäť mi volal a ja som mu už ospalým hlasom povedala: „A ja som ti nevolala, že som už doma?“ On: „Nie“ Ja: „Tak to sa mi muselo snívať“ On: „Ok, tak sa vyspi“ ; a už vtedy som cítila ooobrovský prúser. Našťastie sme si to vyrozprávali. Našťastie. Veľmi by som chcela vedieť, čo sa odohráva v jeho vnútri, lebo mi príde, akoby sa veľmi veľmi ovládal.
Na následnom rande, keď sme sa týždeň nevideli, lebo počas týždňa pred každou premiérou je všade okolo toho veľký rozruch: kulisy, kostýmy, vychytávanie posledných múch, generálky a podobne; sme si dali už nejaké tie väčšie pusy. Bolo fajn
Avšak teraz, teraz mi veľmi chýba práca. Chýba mi ten stres, to riešenie praktických problémov. Chýba mi realita. Prečo? No lebo On si musí udržiavať kondičku, keďže je prof. športovec a o chvíľu mu začne sezóna, tak každý deň niečo robí, aj keď si myslím, že na druhej strane je to predsa len chlap, a teda nechcem sa do toho až tak úplne dostať. Takže s ním príliš teraz nebývam, hm.
Asi mi chýba spoločnosť, ktorá ma vždy tak popohýňala vždy dopredu. Je ťažké sa občas zaprieť a niečo robiť, dokončiť... sám. Pretože keď som sama, tak som vždy upadávala do svojho „sveta“ a síce mi v ňom bolo fajn, ale asi omnoho lepší pocit som zo seba mala vtedy, keď som niečo dokončila.
Možno medziľudské blízke vzťahy sú pre mňa maďarská dedina, neviem sa v nich pohybovať a keďže mi podobné „ľudské prirodzené udalosti“ prídu na míle vzdialené odo mňa, tak asi je možno aj zbytočné ich nejak doháňať. ... ja neviem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár