Tušila som to. Moje tušenie sa jednoducho potvrdilo. ...
Včera sme sa stretli. Išli sme opäť do parku, v ktorom síce svietili po okraji pouličné lampy, avšak v jeho hĺbke bola príjemná tma. Začali sme sa bozkávať, všetko to tak pekne začínalo, cítila som sa fajn, spravila som mu cucflek, len tak, zo škodoradosti, lebo ho nechcel. Po tejto krásnej chvíli som sa ho opäť spýtala niečo, čo som mu položila pred dvomi týždňami:
„Čo ty vlastne odo mňa chceš?“
Zamyslel sa: „Rozmýšľal som nad tým. Dlho. Po tri a pol (!!!!) ročnom vzťahu, ktorý sa skončil v júni tohto roku ešte som sa z toho nedostal, no snažím sa. Nechcem sa momentálne viazať, lebo som sa z toho predchádzajúceho ešte nedostal.“
3 a pol ročný vzťah. V hrdle mi zostalo sucho. Na jednej strane sa mi tak stiahol žalúdok a prišlo mi pekne zle, na druhej strane som ho chápala, vedela som, že hovorí pravdu. Tiež by som asi mala problém sa z toho dostať. Ale určite by som to neriešila touto cestou, čo som mu aj povedala. A pripojila som výrok Diane von Furstenberg, ktorý si vždy poviem, keď som totálne na dne a v úplných (s prepáčením) sračkách: “The most important relationship in your life is the relationship you have with yourself. Because no matter what happens, you will always be with yourself.”
Začal premýšľať a uznal, že mám pravdu. Potom pokračoval:
„Ale tiež som rozmýšľal aj nad druhou alternatívou. Plánoval som toto tak do septembra, potom som si dal dokopy to, že obaja štátnicujeme, ja mám hádzanú, prácu a ty máš jedno divadlo, druhé, školu a aj časopis a keď som si to tak zrátal, tak by sme sa videli tak raz za dva týždne.“
Na čo som mu hneď odpovedala: „Stále lepšie ako nikdy...“ A zase uznal, že mám pravdu.
„Po tom rozchode som si povedal, že budem mať pekné leto, a tak som ho aj mal, aj vďaka tebe, keby tu neboli iné okolnosti, tak by som ťa okamžite bral...“
Tu som sa cítila už zneužitá. Stále nad tým rozmýšľam a vždy sa pri tom rozplačem.
Cestou domov som nepohla ani jedným kútikom úst. Cestou na stanicu sa ma pýtal, či som v pohode. V tej chvíli som už ani svoje srdce necítila, takže relatívne som v tej chvíli bola v pohode. Plakať som začala, až keď som prišla domov. Volala som kámoške Mii, či nejde von na cigu, ale nechcelo sa jej a pozerala seriál, tak som na všetko zostala zase sama. Zase. Sama. Cítila som sa hrozne. Príšerne. Rozmýšľala som nad tým, že prečo ma to tak vzalo, keďže som na podobné rozchody prakticky už zvyknutá.
Ak si spomeniem na celý ten romantický priebeh, ktorému som ani len nechcela veriť, že niečo také ešte môže existovať, že na svete predsa len zostal niekto v pohode pre mňa, uverila som tejto predstave, aj napriek kritickému mysleniu, aby som zase nepadla do naivity, uverila som tomu, že to má väčší potenciál ako len letný flirt.
Otvorila som notebook a snažila som sa o tom hovoriť s viacerými online ľuďmi. Jeden mi hovoril, že z toho tri-a-pol-ročného vzťahu... že musí sa z toho dostať sám. Že nie je to moja chyba alebo vina alebo čokoľvek iné, ale musí sa z toho dostať sám, tak nech sa necítim zneužito. Klin sa klinom vybíja. Treba už len nájsť ten správny klin.
A čo je so mnou?
Tak prázdna som sa pekne dlho necítila. Necítim v sebe žiadnu energiu. Žiadnu vieru v pekné zajtrajšky. Nič. Mám v sebe pocit to rýchlo napáliť do nejakého stromu, akoby život prestal mať zmysel, zmysel robiť niečo pre tých fajn ľudí a ťažiť z ich radosti, ktorá by ma popohýňala vpred.
Čaká ma čierne obdobie. Moja celá rodina je v rozklade, doma je kopa stresu, Mia si robí, čo sa jej len zachce, nemám sa o koho oprieť. Práca tiež nie je všetko. Divadlo ma neobjíme a nepovie mi, že to bude v poriadku, keďže aj divadlo je organizmus, ktorý žije a je nestály. Bez istôt. A je abstraktný.
EPILÓG
JA: „Zmažem sa z pokecu...“ (pomyslí si: nič dobrého mi nedal)
ON: „A kde budeš žiť?“
JA: „Niekde v realite.“
Realita je relatívny pojem.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
3
je to vážne smutné, ale ak platí to, že po daždi vždy vyjde slnko, tak sa ti niekedy v blízkom čase určite stane niečo pekné, čo ta aspoň trochu poteší Prajem ti to
5
Napíš svoj komentár
viem ako to bolí ale raz to prejde...najlepšie je minimálne na dva-tri týždne vypnúť a nepoužívať počítač, kontaktovať sa s ľuďmi minimálne alebo len s tými, ktorými chceš a robiť len to, čo ťa baví, spraviť si radosť, nový účes alebo farba, nejaké nové oblečenie, čokoľvek aby si sa cítila krásne ale nezatváraj sa do temnoty, to je to najhoršie riešenie. a ver mi, že keď sa uvidíme ja ťa objímem a poviem tie krásne sladké a nepreavdivé slová, že všetko bude dobré, lebo áno, niekedy ich všetci potrebujeme
mám ťa moc rada