Do Nitry som prišla o hodinu skôr. Nevadí. Dostala som do rúk list papiera, na ktorom boli oba moje články a mňa obopnul relatívne fajn pocit z dobre vykonanej práce.
Avšak kruhy a va(č)ky pod očami boli požehnane veľké. Na raňajkách som opäť stretla toho pána, ktorý sám seba obvinil z môjho pohľadu, že mi vypil vodu. Tak som sa na neho priateľsky usmiala, na čo reagoval otázkou: „Vyspali ste sa?“ Pokrútila som hlavou. A on aj pokračoval: „Tá dnešná mládež.. málo spí“ alebo čo to už povedal. .. avšak o chvíľu sme sa „skamarátili“ a ja som mu prezradila, že do polnoci som ešte dorábala a teda preto som málo spala. A on už len súcitne pokrútil hlavou. O chvíľu si k nám prisadli dve dámy z Bábkového divadla Žilina a oslovili toho pána vedľa mňa: „Pán Predmerský“ Okej, to meno som už počula, ale neviem kde. A o niečo neskôr pri ich rozhovore spomenul, že „..ja som kritik...“ Jackpot! Starý kritik bábkového divadla! Úžasné! Výborne som sa s ním porozprávala, ako aj s ostatnými dámami.
Po obede mala byť niečo ako vernisáž v Nitrianskej galérii. Avšak, akosi nikoho nebavilo pozerať sa na to, „Ako sa uchováva pominuteľnosť“ v rámci 50 rokov Divadelného ústavu. ALE! Keď som vošla do miestnosti výstavy, už tam stála grupa ľudí. Chcela som sa na nich vykašľať a všetko si popozerať sama, poprípade počkať si na oficiality. Ale keďže nik nechodieval a jeden chlapík sa po mne čudne pozrel, akože ma zbadal a ja som už nevedela ako ujsť. Avšak jeho zvláštnym tónom hlasu, rýchlosťou reči, používaním nemeckých výrazov, fyzimónie tváre, vypúlených očí, chudej postavy a blonďavých vlasov... no .. nie je to.. Michal Hvorecký???
Chvíľu som nevedela, pretože fotky skresľujú a naživo každý vyzerá inak. Ale o chvíľu som si už napísala istú poznámku: Áno, je to ten spisovateľ Michal Hvorecký – nie je to my couple of tee, ale čítala som jeho poviedku zo súťaže Poviedka ´98 (cca), ktorá mala hrozne dlhý názov a samotná poviedka bola poriadný záhul! Kurátorka vernisáže nakoniec sprevádzala štyroch ľudí (ja, hvorecký, jeho priateľka a ešte jeden študent) celou vernisážou. Po tejto „preplnenej“ akcii som mala ešte urobiť jeden rozhovor s hercom z Divadla komedie. Teraz, pri prepise nahrávky (to je možno vždy) boli problémy s jeho hovorenou rečou, „milovanými“ opakujúcimi sa slovíčkami „tak“ a „proste“, ale kašľať na to.
Teraz mám relatívne dva dni voľno.
Zajtra akurát dopíšem jeden článok na pondelok
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
thatzooey
25. 9.sept. 2011 01:39
človek, aj ja chcem zažívať takéto veci! len nie som na žurne
2
@thatzooey : ani ja nie som študujem jednoodborovú slovenčinu a robím v študentskom časopise.. ... a ostatné možno prišlo aj samo
Napíš svoj komentár