Ako po boji. Po dlhom a útrapnom boji plnom stiahnutého žalúdku, konšpiračných myšlienok a iných kravín, ktorých som schopná, len aby som sa viac stresovala, ako som, resp. je to akási forma mojej opatrnosti - pretože za ten čas môjho oťukania na "psychiatrickom poschodí bývalej nemocnice", kde teraz sídli UKF, sa človek tak trochu opäť niečo nové naučí, ako jednať s ľuďmi.
Síce som na prvýkrát pohorela na kompletnú kompletku, ale naučila som sa pri tom veľa, oťukala som sa a tak.. a dalo mi to trochu motivácie do letného semestra...
V letnom som sa snažila dávať do toho všetko. Ale nevedela som sa tak odosobniť a absolútne sústrediť na prácu a vždy som robila viac vecí naraz - čo vlastne všetko spomaľovalo..
Riešila som nejakého narcistického magora - z ktorého mi dokonca začalo maximálne prepínať, pretože ja som čistá dušička, ktorá chce pomôcť a on to nevedel pochopiť a tak a proste.. on sa bavil a mňa to trápilo.. proste chlapi.. vŕŕ.. Po tejto skúsenosti som sa vybodla na podobné extrémy spojené s internetom a na ten server som už nepáchla.
Teraz pred koncom semestra som dostala od našich menší notebook, skôr pracovný ako na zábavu, a akosik som aj zmenila môj prístup k práci.. dokonca som (ani neviem ako) sa vedela sústrediť na danú vec, pretože myseľ som mávala čistejšiu a teda som ju mohla v tej chvíli zamestnať niečím úplne iným...
V podstate som tak trochu menila komplet pohľad na môj chudobný odbor a tak.. a snažila som sa plniť si predsavzatie, že nič nechcem prenášať...
Ale tak, dnes som písala opakovaciu previerku a chýbala mi polovička otázky na to, aby ma pustil ku skúške... V tej chvíli mi to prišlo ako vtipná smola... .. že, to sa môže stať akurát mne, al. čo ..
Brala som to vcelku pozitívne, teda len ak som to porovnávala so zimným semestrom u toho istého PhD - lebo vtedy som končila semester "vypomlčkovaná", teraz som nachytala pomerne dosť plusových bodov ... a práve pol plusového boda mi chýbalo ku skúške... .. žasnem..
Hollywoodksy koniec sa nekonal.. a vlastne aj tak je stále hollywoodsky...
Strašne na chuja som sa začala cítiť, keď som si otvorila a začítala sa do knižky, ktorú som si objednala, ako spomienku na prvák. Prišlo mi to výsostne nespravodlivé, že ju čítam, keď v podstate nemám kompletne uzavretý prvý ročník. Že si ju v podstate vôbec nezaslúžim...
Ja sa nedokážem v určitých situáciach na niekoho hnevať, na seba asi furt, na druhého len ak ide o život, alebo keď tá situácia mení zásadne môj pohľad na dotyčného (pretože si vtedy zároveň uvedomím opäť moju naivitu), čo ma tiež vie neskutočne zavrieť sa pred kýmkoľvek...
Ale tak... žijem.. druhý predmet, kt. prenášam do druháku...
žijem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár