Neviem, ako začať po dlhej, veľmi dlhej dobe neblogovania. Od posledného blogu sa veľa vecí zmenilo, čosi som dosť ľutovala, iné veci neľutujem doteraz... klasika život, aký určite poznáte. Bol však síce nový o nejaké poznanie, ale stále naivný a túžiaci nájsť lásku.
Aké naivné, však? Áno, ale aj to je súčasť života každého (pokiaľ čosi také túžite spoznať). Takým nejakým spôsobom som začala chodiť s Tomášom. Áno, s Tomášom, s ďalším menom.... už som si hovorila, že so žiadnym Tomášom v živote nechcem nič mať, lebo každý jeden mi vždy dosť dosť dosť ublížil. Avšak som naivná a túto ľahkovážnosť som si po zničenom lete začala užívať. Keď už ju mám, tak ju využijem.... a možno som si mala radšej zahryznúť do jazyka.
Takým nejakým spôsobom som toto chodenie stíhala so školou, divadlom, s babami menej, pretože každá s niekým chodila. Miu stále trápil Peťo a Natália sa dala dokopy s mojím bratom. Ešte ma to celkom držalo.. ale to bolo vtedy.
Po štátniciach som sa naplno chcela venovať Tomášovi... nemala som to robiť! Už vtedy ma to hrozne ničilo. Z jedného stresu do druhého ničenia nervov, zdravia a všetkého. Ničil ma on, ničil ma jeho vzťah s jeho rodičmi (doteraz si prídem ako sprostá puberťáčka pri jeho rodičoch a pri ňom v určitých chvíľach), ničili ma jeho túžby zmeniť si prácu, ničil ma jeho psychický boj so snažením sa o inú prácu, ničili ma jeho depresie... všetko.
Snažila som toto rýchlo riešiť tým, že si nájdem prácu a teda to potiahnem ja. Na jednej strane úplne zhadzujem jeho mužstvo, na druhej strane nedokážem stále byť s depresívnym človekom, stále do neho vkladať svoju pozitívnu energiu, ktorú akoby dobrovoľne utopím v jeho depresii a tak postupne ničím seba, svoje ja, dobrovoľne podstupujem samovraždu v mene depresie a pesimizmu len preto, že slepo verím, že raz ten optimizmus predsa len vyhrá. Možno, keď vyhrá, ja už budem mŕtva. Ale ani k tomu veľa nechýbalo.
Odhliadnuc od leta, odhliadnuc od práce, od Tomáša, od Mii a Natálii, postupne strácam všetko. Veľmi ma to ničí. Strácam sa úplne. Strácam Miu, Natáliu, všetky kamarátky, nestojím im za zavolanie, pretože občas potrebujem aj ja cítiť to, že má niekto o mňa záujem, že chce spraviť babský večer a vytrhnúť ma dobrovoľne zo stereotypu.
Už všetko strácam. Kompletne všetko. Ničí ma to. Ničí ma stereotyp a to, že vlastne už ani neexistujem. Už som vlastne mŕtva. Nežijem. Zničila a situácia, kedy som sedela sama v internátnej izbe, plakala som ako malé dievčatko, veľmi mi chýbal domov, Tomáš ma zase ničil svojou depkou a ja som už uvažovala nad hlúposťami. Zavolala som Mii, nech sa porozprávam. Povedala mi, že majú babský večer. To ma zabilo. Nevedela som o ňom, nechcela ho so mnou riešiť. Keď niečo chcem, vraj mám zavolať. Príde mi to ako bordel: keď niečo chcem, mám si zavolať, dohodnúť termín a možno aj zaplatiť si. Úplne ako obchod. „Kamarátsky obchod“ alebo „Obchod s kamarátstvom“ ?
Doteraz som jej nezavolala. Nechcem to. Nechcem sa jej votrieť, keď jej na mne nezáleží a je dostatočne pohodlná na to, aby mi cinkla. Natália ma tiež zabila, keď som jej pri návšteve Nitry povedala, nech pozdravuje tuto doma a ona ma zastrelila otázkou: „A koho?“ (mám pozdravovať?).
Som mimo. Nemám nikoho. Nikoho nezaujímam. Iba Tomáša. Je to ako zostať obesená na lane. Keď už vás nepodržali kamaráti, tak ma drží už len slučka na krku.
Toľko som im obetovala, až som sa v nich stratila a ... a teraz chcem reálne pocítiť sťahujúci sa krk a pukajúcu chrupku.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
12. 3.marca 2014 20:09
funebrakova rada na dnes: NIKDY nerandi s clovekom trpiacim na depresiu
Napíš svoj komentár