Dnes som bola v Nitre kvôli jednej chystanej festivalovej udalosti, ktorá sa udeje koncom septembra po celom už „študentskom mestečku.“ (keď ta prídu všetci z SPU a UKF, tak sa Nitra môže fakt schovať nad prevahou zmesi z rôznych kútov Slovenska a okolia.)
Prišli sme do divadla (DA , ohlásili sa na vrátnici, odviezli sa výťahom na tretie a vstúpili do okrúhlej zasadačky. Stále nič. Zatiaľ mi to prišlo všetko normálne. Nič výnimočné. Po chvíli prišla aj PR dáma, ktorá nemohla mať viac ako 30 rokov. A začali sme sa rozprávať o tom, ako by mal náš finálny produkt asi vyzerať – ako si to asi ona predstavuje, čo by tam nesmelo chýbať, počiatočné rozdelenie práce apod.
Pri tejto porade som opäť zažila ten pocit, akoby sa mi splnil sen. „Konečne som v Nitre! Konečne domáca práca!“ Hltala som každú sekundu porady. Kvôli rozvrhu som na žiadnej takej ešte nebola a na Novej dráme sme pracovali len v rámci divadelnej kritiky. Objal a oblial ma fantastický pocit užitočnosti toho, čo (ne)robím. I love my job. V tej chvíli som akoby zabudla na to, odkiaľ som prišla, akú mierne nezmyselnú vec robím a že asi mi nič iné nezostane, ako „drhnúť“ univerzitné chodby aj po škole.... ale v tej zasadačke.. to bolo ako vo sne.
Síce nebudem písať nič svetoborného (recenzie schmatli holky z divadelnej kritiky z VŠMU), avšak aj tak tam budem .. niečo sa už len nájde...
V súvislosti s touto mojou „láskou“ som si uvedomila, že za posledné dva mesiace míňam veľa energie na nepodstatné a hlúpe veci, myšlienky... nejdem vpred. Nejdem si za svojím. Práca aj po divadelných festivaloch nedáva zmysluplný život, ba ani tradičnú klasickú lásku nenahrádza. To jediné, čo mi to môže dať, je prax... a skúsenosti. O to ostatné sa musím postarať sama.
I love my job.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár