I. Tatko
Po júnovom rozchode to bolo zlé, aj keď posledné mesiace toho vzťahu boli ešte horšie, porozchodové hľadanie seba sa malo aspoň jeden záchytný bod, a to Erasmus v Olomouci. Tam som sa trochu dala do poriadku, oddýchla som si, veľmi rada som cestovala domov, videla som opäť rodičov, aj tatka, ktorého som poslednými asi aj rokmi mala veľmi rada, lebo som si tak nejako omnoho viac uvedomovala jeho obety a pozitíva a najmä múdrosť a opatrnosť. Nezabudnem na chvíle, kedy ma objal a privítal... Jednoducho na to nezabudnem. Mám ťa rada, oci... Chcem si vždy vybavovať všetku jeho snahu a chuť do práce, ktorú som si rada všímala a ktorá ma vždy do niečoho hnala. Do všetkého. Bol workoholik a tiež som spoznala chuť workoholizmu, ktorá mi je celkom príjemná, takže viem, ako ho to bavilo.
Začiatkom februára som pomaly nastupovala do novej práce, do môjho tzv. „dream job-u“. Čakala som drinu, ktorá neskôr aj prišla, o tom potom. To by ešte šlo. Začiatkom februára tatko odpadol. Najhorších 17 minút v mojom živote. Nevedela som, či sa v tej novej práci vôbec ohrejem, čakali sme, že s ním zostanem doma... Koncom mesiaca si pre neho prišla jeho mamka. Presne v ten istý deň. Stále to však dosť bolí. Niekedy sa to vôbec nedá, ako aj teraz. Keď mám veľa práce, tak mi aspoň myšlienky ujdú, to by ešte šlo. Paušalizovanie bolesti typu „prvý rok je najhorší“ je barbarské. Ako keby bol tatko problémom pre niekoho. Bol to predsa živý človek, ktorý síce nevynašiel liek na rakovinu, ale postaral sa o rodinu, čo je v dnešnej dobe obrovským šťastím.
II. Stratená
Neviem sa zorientovať. Po pohrebe asi bol vo mne ešte adrenalín, aj keď som sa bála toho dňa v práci. Nechcela som žiadne kondolovanie, nechcela som nejako nič... Až na hlavného redaktora to nik nespravil. Našťastie. Odvtedy som len pracovala, občas furt sa vykašľala na diplomovku... Chcela som ju aj tak odovzdať už neskôr, lebo som tak trochu nevedela, čo teraz. Čo robiť? Kam? Čo? Kde? Ako? Prečo? Prečo som tu tak sama? Bol vo mne veľký smútok, ktorý narážal na odpor pri dobrej nálade skvelých kolegovcov. Po nejakom čase som si prišla už ako kôpka nešťastia, no prišlo mi veľmi nefér sa nejako povrchne radovať, keď... Nedalo sa s nikým porozprávať... Občas s kolegom oproti... No stále mám pocit niečoho nedopovedaného. Neviem, čo to má byť. Občas som uvažovala, nad tým, čo je vlastne teraz dôležité? Byť pri mame? Byť s rodinou? Mama sa snaží tiež bojovať, a je silná a obdivujem ju za to. Chvíľku som si myslela, že sa pokúsim nejako zapadnúť do kolektívu... no to je otázka času a v prvom rade už chcem skôr prestať robiť chyby z nepozornosti v práci, aj keď našu prácu pozeralo toľko ľudí, že ten preklep si všimlo až vedenie. Dúfam, že sa mi tam podarí vydržať čo najdlhšie.
Občas ma prepadnú momenty, celé chvíle, kedy som totálne bezradná. Ako aj teraz. Keď tu bol tatko, tak to bola vždy istota, ak by sa čosi stalo, tak to ešte všetko zvládneme. Teraz to nie je istota ale šťastie. Je ťažké bojovať sám so sebou o nadvládu nad sebou. Aj keď je to prakticky cieľ, o ktorom som netušila. Vždy som si niečo vysnila, no bola som zmierená s tým, že to nemusí vždy vyjsť. A teraz mám prebrať 100% zodpovednosť za svoje činy. Bez istoty. Rozmýšľala som, ako sa dostať z tejto depresie a štandardné postupy – mať sa rada / určiť si priority – nejako nefungovali. Lebo mi to prišlo totálne sebecké voči tatkovi.
III. Spomienka
Aj keď mám stále o sebe veľmi nízku mienku, čo ma aspoň drží pri zemi a v pokore, aj keď som si určila priority, do ktorých ma aj dotlačila mamka – odovzdať diplomku v riadnom termíne – nič nové som nevymyslela. Už nič nové nevymyslím, nové podnety nebudú, povedala som si, že teraz budem len dolaďovať to všetko, čo som si teraz naložila. Trochu sa stratím v tom stereotype a ... možno upokojím a ... ak budem mať chuť a budem chcieť vykročiť ďalej s celkovým uvedomením, že som 100% zodpovedná za svoje myšlienky, a opatrnosťou, ktorú mal môj tatko a ktorej nás učil, ... vtedy sa zmierim so všetkým a ... navždy mi bude chýbať... no budem sa snažiť, aby spomienka a múdrosť, ktorú mal, a sebadisciplína, nevyšla na zmar. Chcem, aby bol na mňa hrdý.
Úvaha
Komentuj
3 komenty k blogu
2
Nechcela som ti to vtedy moc písať.. bála som sa o teba, ako by to na teba pôsobilo.
Napíš svoj komentár
je mi to ľúto...