„...mne je tak dobre, že sa mi nechce nič...“
„...keď mi je dobre, tak sa nesnažím o to, aby mi bolo lepšie...“
Keď som bola na základnej škole a prežívala trápnu šikanu spolužiakov a neznesiteľnú domácnosť, tak som si želala, aby tomu bolo koniec a tak som sa od piateho ročníka snažila a pripravovala na prijímačky na gympel v NR, ktorý mal aj internát. Veľmi sa mi darilo, čo vysvedčenie to jednotky. Avšak po zásahu mamy, deň pred Monitorom 9 a zrušení mojej doterajšej päťročnice a plánov asi na najbližších 5 rokov a aj na celý život, mi tak nejak všetko začalo byť jedno. Úplne mi to všetko bolo šum a fuk. Ukradnuté. Pokradnuté. Mala som všetko na háku. Nejak bolo, nejak bude. V paži.
Dostala som sa bez prijímačiek na elitný okresný štátny gympel plný zazobaných detičiek. Vyzeralo to tam ako v jednom z tých gýčových amerických filmov z prostredia nejakého high school a podobne. Neznášala som to tam. Úplne. Nechcela som byť bifloš, mala som všetko stále na háku, chcela som byť sivý priemer, možno vnútorne rebeliť a patriť do skupiny metalistov a punkáčov. Počúvať ich hudbu a absolútne nič a nikoho neriešiť a ani ja som nechcela byť nikým riešená. Bolo to v podstate moje mŕtve obdobie. Bola to síce chyba, kt. dôsledky sa ukázali najmä na stužkovej, kedy som si veľmi pripúšťala vyčíňanie hlavne mojich fotrovcov a kedy som sa na nich nevykašľala a nešla radšej do baru s ostatnými.
A zase som chcela najprv ísť na vysokú niekde, kde je intrák. Avšak tatkovo nariekanie (zbytočné) nad financiami ma presvedčilo, aby som to skúsila niekde blízko, aby som sa nehorázne a nechutne premáhala a aby ma to (s prepáčením) skurvené cestovanie tak vyčerpávalo, aby som následne zase od hyperaktívneho tatka počúvala to, že som lenivá a ako je možné, že ma to vyčerpáva, veď len sedím v buse a nič nerobím a ani skúšky nerobím, doma som len sporadicky a chodím von a neskoro chodím domov a kecy kecy kecy...
Vysoká ma naučila ignorovať. Okrem iného. Ale doma je to ťažké niekoho ignorovať. A vysoká mi ešte umožnila byť viac vonku ako doma, čo zase našich trochu presvedčilo o tom, že doma nebývam často. A už si aj trochu zvykli na to, že chodím domov o polnoci, o jednej, o druhej, raz som prišla o štvrtej. Pokiaľ je správna výhovorka, ktorou upokojíte dušu 56 ročného chlapa, tak je všetko dokonalé.
Pri tomto všetko som sa už necítila vo väzení a už som si začala ten život trochu viac užívať (áno! Tieto veci sa majú robiť na strednej škole, ja viem!). posledný polrok som trochu flákala školu, chodila viac von, viac som riešila iné vzťahy, potom neriešila vzťahy a len tak si užívala... a teraz LTT spravila skúšky. A to som v Bc ročníku. Riskujem. No nepáči sa mi to. Lebo mám aj druhú stránku. Takú tú tichú, kt. chce niečo dokázať. A teraz sa tieto dve vecičky vo mne bijú, no tak či onak, zvíťazí aj tak tá rozumnejšia. Musí.
A prečo lúzer? Po včerajšom bezfarebnom, trápnom, možno aj nahovno večeri s Mišom som si tak prišla. Ako lúzer. A dnes.... mám nejaký zvláštne dobrý pocit v sebe, lebo chcem niečo dokázať. Taký pocit, ako zo ZŠ, keď som po večeroch sedávala v izbe a snažila sa byť tá lepšia, aby som mohla čím skôr legálne zdrhnúť z tejto dediny, z toho sprostého mesta, a snívať o lepšej budúcnosti a tak trochu sa o ňu aj snažiť. No nikdy mi to nevyšlo, lebo som lúzer. Ale ako lúzer som mala aspoň sny. Sny, ktoré som si chcela splniť. Teraz som lúzer a chcem si splniť sny. Avšak teraz je zrazu všetko iné, než pred desiatimi rokmi. Ale mám aspoň sny, ktoré si dokážem splniť. Keď som rebelila a užívala si život, tak som sny nemala a teda som bola spokojná s tým, čo mám a nechcela som to meniť. Teraz sa cítim ako lúzer, a príde mi to fajn.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
riddler
14. 2.febuára 2013 15:53
vitaj v klube
Napíš svoj komentár