Ale aj tak, však nič zaujímavé sa nestalo... okrem brigády a jedného chalana. Áno, chalana. Vždy v tom bude nejaký chlap. No a čo. Aspoň nebola nuda .
Pôjdem v stratke od Adama.
Keď som ešte chodila na základnú školu, tak v miestnom kulturáku sa diali občas nejaké príležitostné diskotéky, na ktorých nikto nechcel tancovať, lebo sa hanbil pred ostatnými a tak. Ja som vtedy bola už na druhom stupni ZŠ, možno piatačka a väčšina mojich spolužiakov tiež chodili na tieto akcie. Nevyzerala som vtedy nejak príťažlivo – naproti tým prirodzene krásnym dievčatám, s ktorými sa chcel každý kamarátiť. A na spolužiakov som mierne kašľala, lebo som proste nepatrila medzi tých „dokonalých ľudí,“ akými oni boli. Ale vrátim sa k pointe.
Na tej kvázi párty bol aj jeden chalan. Klasika. Páčil sa mi a tak som si povedala, že ho oslovím. Prišla som, prisadla som si, hodila nejaký silný pokec.. on nič.. klasika -> ako vždy .. trápne ticho (ak odmyslím hudbu, ktorá tam hrala) a odchod z „disko-disko.“
Samozrejme, pár dní na to mi to dali moji drahí spolužiaci vyžrať (nemala som rada tie narážky, lebo som ich všetky brala vážne). Tak som sa stiahla ku sebe ešte viac.. kašľať na to, ale keď som videla opäť toho chalana, tak som sa vždy chcela zakopať pod zem a prečkať tam, pokiaľ odíde.
O pár rokov neskôr, teda teraz, vo facebookovej dobe, mi prišla od neho žiadosť o priateľstvo. Chvíľku som sa divila, ale tento jav som si v konečnom dôsledku vysvetľovala tak, že on proste poslal žiadosť kvôli tomu, že sme z rovnakej dediny. Smiala som sa, keď mi v júli napísal, že asi v auguste príde. Pochopiteľne mi to bolo šumafuk, nič s ním nemám. Len som si s ním občas napísala toť vše.
Keď prišiel domov z ciest (kamionista), asi tak dva týždne po ňom nebolo ani chýru ani slychu. Mňa to netrápilo, len som sa smiala nad myšlienkou, ako rýchlo človek zabúda. až neskôr mi napísal, či nejdeme na kofolu. Prvýkrát to nevyšlo, potom už hej. akože , voziť sa večer na žiguláku... toto historické auto.. ... skrátka bolo fantasticky.
Po tejto menšej „akcii“ – nebola som s ním sama, bol ešte jeden jeho kámoš, netuším, o čom by som sa s ním rozprávala, keď nás bolo viac, bolo to lepšie - nasledovalo zopár podobných, pokojných, normálnych, nič výnimočné. Jednoducho mi sním bolo skvele. Raz na kofole sme sa vrátili medzi rečou na tie diskotéky zo základky a priznal sa, že vtedy ho baby nezaujímali (a ja som v tej chvíli zadržiavala smiech. Hlavne, keď som si spomenula v tej chvíli, ako to skončilo v kulturáku a na aktuálny moment).
Vedela som, že sa na neho môžem spoľahnúť. Keď sme boli na Duchonke na diskotéke a okolo tej druhej – tretej ráno som už toho tam mala plné zuby a kámoška mi povedala, že odvoz príde až o štvrtej, tak to bol práve On, čo ma nenechal v štychu. No necíť sa s takým kamarátom v pohode.
A teraz v sobotu sa opäť vracia spať. Príde mi toho všetkého ľúto, pretože konečne to bolo nejaké- aké také leto. Okrem tých hlúpostí v bruchu, ktoré mi tam lietajú zakaždým, keď ho uvidím.... no horšia je situácia, keď z týchto stresov neviem komunikovať a najradšej by som len sedela (alebo stála) a obdivovala ho ako nejaký obraz či sochu.
„Postoj, je mi s tebou fajn! ... Budeš mi chýbať! ... A nezraz žiadnu babku a bacha na cyklistoooov!!“
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
2
@meredithgrey
a si ešte domysli ten dialóg..
ja: Ahoj, nejdeš tancovať?
on: (kŕčovitý úsmev) Nie..
... - po chvíli - ...
ja: Tak ťa nepresvedčím?
on: (kŕčovitý úsmev) Nie
:d
a si ešte domysli ten dialóg..
ja: Ahoj, nejdeš tancovať?
on: (kŕčovitý úsmev) Nie..
... - po chvíli - ...
ja: Tak ťa nepresvedčím?
on: (kŕčovitý úsmev) Nie
:d
3
@meredithgrey - ale aspoň mám na čo spomínať s úsmevom na tvári... a parádnym.. od ucha k uchu .... DDDDD
4
pripomenulo mi to moje prvé rande. Keď 90% času som trávila rolovaním obrusu a odrolovaním obrusu
Napíš svoj komentár
mala som pocit akoby som v tom kulturáku bola s vami