Muž v stredných rokoch má v tvári veľa vrások, avšak z jeho očí a hrubšej tóniny hlasu sála akýsi pokoj. Odpovie jej: „Neviem ešte.“
Sú okolo nás. Môžu sa maskovať, avšak je to skôr tým, ako vyzerajú, no spoznáte ich vtedy, keď zo seba vypustia zopár slov a cez vzduch k vám prenesú možno svoju únavu, ale aj akúsi nádej v šťastné konce. Nie, nie sú to naivky. Sú to ľudia, ktorí dúfajú, že tú nádej v šťastné konce raz nájdu. Nie sú pesimisti, netrpia depresiou, možno majú priveľa neutriedených myšlienok, možno sa na svet pozerajú úplne inak, ale vždy ma vedia týmto postojom a prejavom očariť a nakaziť túžbou milovať svet taký aký je so všetkými jeho pozitívami a aj negatívami, ktoré udržujú celý tento organizmus v rovnováhe. Možno to znie šialene, ale tento nadhľad nad všetkým je fantastický.
Zbožňovala som chvíľky, keď som bývala na byte u tety – zakaždým sama – a večer som na chvíľu otvorila okno, alebo som vyšla na balkón a len tak som počúvala zvuk mesta. Neboli v tom žiadne sanitky, ako sa zvykne o Nitre hovoriť, bolo počuť vzduch, tlmený zvuk áut (byt je otočený od-cesty) a absolútne ticho. Večer sa ozývali zvuky z vyššieho poschodia, pretože tam býva nejaká rodinka s dvomi malými deťmi. Keď som tento rituál prevádzala ráno, zvuky sa menili, ale úžasný pocit zostal. Možno to bolo tým, že som bývala v paneláku (a nie doma v rodinnom dome) a že ten pocit množstva ľudí okolo mňa som nemusela vnímať... ten pokoj, keď som sama na byte. Keď si spravím kávu, sadnem do kresla, opriem si hlavu a jednoducho zatvorím oči a všetko napätie zo mňa akoby odpadne. Ale toto je len polovica pocitu z tých osôb, ktoré ma akosi priťahujú svojím pokojom a ktorým sa určite chcem podobať.
Háčik druhej polovice je v tom, že tie osoby (vo všeobecnosti) sú akoby „oblečené v tajomstve.“ Možno niečo hľadajú, alebo len cítim hĺbku ich vnútorného sveta, telepaticky sa chcem v nich akoby stratiť, ale vždy zostanem v tom svojom nalepená na skle svojho vnútorného domu a obdivujem vonkajšiu prírodu. A možno som len nalepená na LCD obrazovke a vidím len to, čo chcem JA vidieť.
Hľadajú svoj pokoj?
Keď sa teraz vŕtam v tejto ilúzii, tak som v pokoji. Sugerácia? Neviem. Je to možné. Som vo svojom svete a tento pocit mám rada, pretože cítim akúsi spokojnosť, ako dieťa, ktoré je ešte v maternici a nik nevidí, čo v nej robí – okrem toho, že matka cíti, keď dieťa kope. A som spokojná. Aktuálne som spokojná. Ono to veľmi zvláštne znie.
Celý život hľadám a asi aj stále budem hľadať v niekom oporu, istotu, pokoj, keď budem so sebou nespokojná, sebakritická, keď sa budem snažiť dosiahnuť vyššiu métu a moje sebavedomie pôjde naopak splavom dole. Ale vždy to budem JA, kto sa rozhodne, „že týmto smerom nepôjdem.“
„Kam idem? To sa ešte uvidí na rázcestí.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár