Pohreby sú v podstate tiež rodinné stretnutia. Smutné, ale na druhej strane, prídu takmer všetci. Aj nepokrvná rodina, teda priatelia, známi, tí, ktorí si na dotyčného spomínajú len v tom najlepšom, ktorí ho poznali a tak... Všetci sú opäť spolu. Pokope. Spolu zdieľajú jednu bolesť, ktorá sa (podľa jedného pána K.) "rozdelí medzi viacej ľudí a znáša sa lepšie." V podstate má pravdu, pretože pocit, že nie sme v tom sami a má nás kto podporiť a podržať.
O mesiac aj niečo za dedkom odišla babka, jeho žena. Nikdy som na pohreboch neplakala, pretože som ich brala ako kolobeh života (pokiaľ sa jednalo o staršieho človeka, inak by to bolo s mladými a za iných okolností).
Ale, ak som rozmýšľala nad tým, čo by som si mala zobrať zo starkých, niečo, čo by mi ich navždy pripomínalo, bolo azda len ten úkaz, ktorý občas dostane taký ošúchaný podtón: "láska až za hrob". Starkí sa spolu zobúdzali, spolu pracovali, spolu sa hnevali, spolu "každý rok umierali" (keď sa presťahovali sem do dediny, tak odvtedy to dedko stále hovoril, babka ho vždy tak zahriakla - tak tomu bolo ale cca 35 rokov).
Obaja boli roztomilí.
Práve tento ich príklad mi vždy dodával akúsi nádej, že nie všetko sa musí zle skončiť. Tak ako to spomenul v úvode tohto výlevu ten dotyčný človek. Podľa mňa ten fakt, že "rodičia už nie sú na svete" tých 7 detí ešte stmelilo. Vlastne 6, keďže strýko "svojím úžasným spôsobom" z toho vykorčuľoval a segmentuje sa. V podstate my ostatní sa viac spolu vidíme ako pred tým a ako sme rozmýšľali "čo len s nami bude?", tak ono sa to samo vyriešilo.
Azda čas zahojil rany, možno si niečo zobral ako daň za to, aby sme nezabudli žiť. Neviem...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár