Po určitých spätných reakciách som stíchla a tie nenormálne šplechy si zálohovala vo svojom podvedomí. Za 20 rokov tam vyrástla poriadna džungľa. Určite. Neviem kde a koľko a čoho je tam... lebo si to nepamätám. Ďalší protiklad.
Pre toto ma fascinovala psychológia, lebo sa snaží vojsť do niečoho a má tu moc pomôcť, ale aj dokaziť a spliesť. Uvedomujem si pri tomto skúmaní samú seba a dokážem pochopiť takmer čokoľvek. Od cvokáriny ma odlákal fakt, že v podstate aj naši priatelia, kt. nás dokonale poznajú sú našími cvokármi. Ja som cvok. Priznávam. A problémy si riešim poväčšine sama. Samozrejme, milujem svojich skutočných priateľov a ctím si ich ako svoju rodinu. Ctím si v podstate každého, u koho mám dôvod prejavovať svoj rešpekt. Hlavne tých, kt. „prekročili svoj tieň“ a stoja za obdiv.
Posledné 4 mesiace, či koľko, som viedla prudko-záživnú a vysoko-zaujímavú konverzáciu s človekom, kt. vlastne už poznám nejaký ten čas. A on tvrdil, že ma pozná (bol idiot, že to povedal). Tak ja, v rámci slušnosti a v mienke, že (cca) 3 roky je dosť dlhá doba na to, aby chlap menil postoje, som s ním išla na kávu, nevediac, aký kolotoč akú lavínu a tornádo namietaní, manipulácií (robenia sa chudáčikom, hrou na city) a kadečoho iného spustím. Azda prvýkrát v živote som si dávala záležať, aby som hovorila k téme, logicky a pre neho jednoducho a pochopiteľne, čo aj tak nestačilo, lebo jeho odpovede: „O čom zas točíš?“ ma dovádzali do šialenstva a vytočenia nepredstaviteľných dimenzií.
Viackrát som sa kontrolovala, čo píšem, ako s ním komunikujem, ale jeho praktiky ma oblbnúť a vraziť mi do hlavy kaleráby, jedného času tak trochu zaberali.
Možno som vtedy začala meniť postoj k sebe samej, k mojej škole, k všetkému, čo robím a chcela som stíhať všetko naraz, ale celé toto snaženie vyznievalo sebadeštruktívne. Nikde sa mi nedarilo. Upadala som do depresie s tým, že neviem, čo ďalej, lebo nechcem nikomu ublížiť. Nechcem nikomu ublížiť. Radšej ublížim sebe, ako by mal trpieť ktokoľvek iný.
Po jednej umelecko-kultúrnej hudobnej akcii sa mi povznieslo srdiečko a vlastne celý človek, celé moje ja do tých esteticko-zážitkových výšin a z neznámeho dôvodu sa mi urovnali priority: Rozhodne nechcem niekomu (hlavne nie jemu!) darovať celú seba, stať sa šedou, nevýraznou, nemôžem mu dať celé svoje vnútro (ktoré chce a požaduje), pretože on nevie, ako s tým narábať. Kompletne by „moju džungľu“ vypálil. A nezostala by rastlina na rastline. Spätne si ja z neho nemám čo vziať, pretože on svoju džungľu nemá. Možno urazené EGO, kt. dostalo riadne „po hube“ neustálym odmietaním „s ním strážiť nočné hviezdy“ (vieme svoje), čo by ma vôbec nenapĺňalo. Pretože on sám je prázdny. Nemá svoj svet a chce ukradnúť, vyšťaviť a úplne si zobrať ten môj, čomu ja nedovolím!
Jedno viem teraz povedať a azda sa mu tým aj poďakovať: Ďakujem Tomášovi L., že ma naučil hovoriť „nie“ a pri ňom som spoznala, že asi aký by mal byť „svedok môjho života“ (pri tomto mi pomohla aj Majka P. thanx ).
Azda som aj teraz a celým týmto tu bola off topic. Aj by som chcela povedať: „No a čo!“ ale asi by ste ma nepochopili. Avšak, ak mam vyvodiť závery (ako správny psychológ), „Človek sa spoznáva celý život, (toto bude z filozofie) pretože ak meníme postoje – ustálené názory a konania – tak vždy nájdeme v sebe, teda skôr objavíme, ďalšiu mozaiku, a my sa stávame krajšími a lepšími“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár