Keď si teraz spätne prezerám videá a počúvam pesničky, pri ktorých som ako deco zízala na speváčky a chcela som byť ako ony. Krásne. Chcela som nosiť to, čo majú ony, cítiť sa pri tom fajn, akosi výnimočne, inak ako ostatní naokolo. Na druhej strane to robila každá. A keďže to robila každá, tak spoločne sme boli výnimočné. Pre seba. Bol to náš taký tajný klub, svet, v ktorom sme boli speváčkami (modelkami/ bárbinami/ princeznami... )

Boli sme najlepšími kamarátkami, pretože sa nám páčili rovnaké speváčky, bábiky... rozumeli sme si, chodili sme rovnako oblečené, vytvárali a hovorili o sebe ako o pokrvných sestrách, ktoré nik nerozdelí, pretože sme rodina a tú nik nerozdelí.

Rokmi a pubertou sa všeličo zmenilo. V prvom rade je na začiatku vždy myšlienka, neskôr postoj, ktorý mení všetko. Vizáž, názor na ľudí, svet, školu, rodinu... Zmizne podstata bezstarostnej sladkej ružovej a nastúpi akási jej hlbšia verzia. Niekto myslí do budúcnosti, niekto sa stále utápa v minulosti a niekomu je to absolútne ale absolútne jedno.

A teraz – na vysokej to vnímam zmiešane . Buď si čo chceš... . Ale akurát by som chcela byť v ružovej sukničke, ako v oficiálnom dress-code.

Občas – asi stále – je kruté a sadistické, aby nás Osud počastoval chvíľami, kedy sa proste máme rozhodnúť medzi kariérou a priateľmi. Keď sa do toho pridá ešte rodina, tak... je to úplná tretia svetová v jednom človeku. A vtedy zase nastane otázka:

Ako sa z toho vysomáriť?

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár