No to jej ani zďaleka nepomáhalo. Stredná škola – gympel – a dievčenská trieda, ktorá zďaleka nebola taká ideálna, akú si ju predstavovala, jej len vtĺkali klince do rakvy zvanej: DEPRESIA. V triede samé vychrtlé krásky, chodby boli vystrihnuté ako z tých podivných teenagerských amerických filmov, v ktorých sa dá spozorovať jasná šikana, na ktorej sa vždy radi zabávame. Však je to život, nie? Okej, .. jediné šťastie, ktoré ona mala bolo, že si ju nik nevšímal, alebo radšej ani nepočúvala (alebo nechcela počuť) všetky narážky na ňu.
Neriešila. Radšej. Všetci blízki odišli. Jej najlepšia kamarátka Mia odišla na obchodnú a keďže ona je fotogenický zázrak prírody, tak o kamarátky nemala núdzu. A ona zostala sama. Nechcela sa uzatvárať do seba. Chcela byť aspoň s Miou, ale nedalo sa, lebo ona už žila už trochu aj ten svoj život a Zuza – kámoška a spolusediaca zo ZŠ už bola duchom niekde medzi naháňaním budúceho frajera a školou, pri ktorej bola duchom vo svojom preegoizovanom zhnitom svete. Odkopla ju, pretože nemala frajera, tak s ňou nemohla chodiť von. Zostala sama. Občas sa pritrafila, že už ani v autobuse občas nemrkne na Petra a ani on na ňu.
Musela to jednoducho urobiť. Bola na seba veľmi nahnevaná, najradšej by utiekla. Ale kam? Plakala. Veľmi. Často. Doma. Do vankúša. Aby ju nik nepočul. Mal by zbytočné otázky. A aj zbytočné odpovede, ktoré nechcela počuť. Proste nechcela už ani byť. Nemalo to celé význam, ba ani zmysel. Nedarilo sa. Vôbec. Nič. Uzavrela sa teda do svojho sveta. Pozorovala ľudí naokolo a vymýšľala si k nim rôzne príbehy: kto je to, čo robí, ako vyzerá a podobne.
Po čase, si povzdychla a povedala si, že keď už je to kompletne celé na piču (sorry za vulgarizmy), tak sa pokúsi robiť to, čo robila na ZŠ. Písať. Opäť. Chcela s tým seknúť. Nevydalo. Tak písala. Slovenčinárka to poslala do súťaže, a keďže bolo vtedy chrípkové, tak to omylom získalo druhé miesto. Prvé jej nedali, lebo nemala nadpis. Pre takú hlúposť. A tak nasledovali ďalšie súťaže, pri ktorých sa vždy dalo čosi získať. Knihy a propagačné letáky. Čert ich ber. Tie súťaže, ten úspech ju trochu dvíhal na nohy. Dokonca opäť začala poškuľovať po Petrovi.
Až jedného dňa jej Mia povedala, že idú na diskotéku do jeho dediny. Tak sa tešila. Obliekla sa, Mia ju namaľovala, išli. A stretla ho tam. A tancovali spolu. A spolu vyšli von. A držal ju okolo pása. A ona jeho. A chcela ho pobozkať. Pozrela sa jeho smerom. Nahla k nemu hlavu. On k nej tiež. Pozreli si do očí. Opäť v nich videla to, čo nikdy nemala. Odvahu. Guráž. Slobodu. A vedela, že ho nesmie pobozkať. Pokazila by to. Odvrátila hlavu.
Už predtým jej čerstvo-vo-vzťahu-vlezená Mia porozprávala, že Peter je záletník. Teda, neviem, či by sa to tak dalo nazvať, jednoducho s niekým „akoby“ začne chodiť a po týždni je už všetko pasé. Občas sa premôže a rozídu sa po dvoch týždňoch. Od inej kamarátky, ktorá s ním chodila asi 2 mesiace alebo koľko, že si s ním v konečnom dôsledku nemala čo povedať.
Preto ho nepobozkala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár