Neskôr nastalo u nej obdobie, kedy stretla na jednej chate jedného chalana, do ktorého sa zamilovala, dlho s ním nevydržala, avšak ešte ďalšie 4 roky ho ľúbila. Ľúbila. Po určitom čase už vedela, že ho už nestretne, tak sa ho snažila pustiť z hlavy. Nikdy sa jej to nepodarilo.
On? On žil svojím stereotypom: škola – Bar – domov, občas sa utrafí nejaká holka, ktorá s ním chcela niečo mať, vydržali spolu krátko a rozišli sa a tento kolotoč sa stále krúti dookola. Avšak je tu jedna zmena. Zmena, ktorá vôbec neovplyvnila jeho život, keďže stále žije vo svojom stereotype. Zomrel mu otec.
Už sa spolu príliš nestretávali. Ona išla na vysokú, ktorú brala tak povrchne, ako sa len dalo – po skúsenostiach z minulých škôl tentoraz už na začiatku nemala chuť sa s nikým zoznámiť, na nikoho naviazať, proste nič. Ale ako to vždy býva, keď niečo nechcete a neočakávate, tak vtedy to príde. Hneď v deň zápisu – ktorý bol tak neskutočne dlhý – sa zoznámila so svojou spolužiačkou. Páčila sa jej. Nebola a nie je obyčajná. To je to, čo sa jej páči. Nie je obyčajná. Nie je to, čo stretla doteraz. Vôbec. Avšak o to tu v tomto príbehu ani tak nejde. Čo Peter? Zišiel z očí, zišiel z mysle.
Jednoducho ona vedela, že stereotyp školy ju bude neskutočne nudiť, tak si našla aj iné aktivity. Nemá priateľa, chodiť s niekým sa bojí, tak žije si ten svoj úbohý život až nakoniec skončila kdesi v divadle – súhrou náhodných situácií.
Po roku a pol ustavičného školo-chodenia sa o ňom opäť dozvedela. Vraj chcel ísť na herectvo kdesi do Bystrice. A nevzali ho. Čudovala sa, pretože on je komediant, hocikto mu dokáže spapať to, čo mu on ponúkne. Ale neriešila to. Je to jeho problém. Dištancovala sa od neho, pretože je to jeho život a určite by ju nepočúval. A vôbec, bolo by to divné, keby za ním len tak prišla: „Tak čo, ukáž sa, nech vidím, v čom je problém?“
Avšak, koncom roka sa jej ozvala spolužiačka zo strednej školy s návrhom, že chce vytvoriť ochotnícke divadlo a ona by im poslúžila. Tak to vzala. Nerozmýšľala príliš nad tým. Keďže ona je za tie roky pesimistkou telom i dušou, tak tomu návrhu dávala 2 mesiace. Avšak, po dvoch mesiacoch sa tá spolužiačka ozvala opäť. Po tomto telefonáte to začala brať vážne. A zavolala aj Petrovi a priviedla ho do súboru. Bola to dobrá vec.
Problémy však opäť začali. Zakaždým, keď sa pozrela do jeho hnedých očí, roztriasli sa jej kolená, srdce bolo kdesi v žalúdku a ťažko sa jej dýchalo. Bol to pre ňu vždy čarovný moment. Milovala ten moment. Nevedela v tej chvíli, či on jej niečo tým naznačuje, alebo je to len jej fantázia, ale milovala ten moment. Opäť sa do neho zamilovala.
Bolo dosť možné, že aj Peter jej dával zo začiatku nejaké náznaky a signály, ktoré ona registrovala, ale bála sa na ne reagovať, bála a bojí sa, že to nebude dlho trvať, ona si zlomí srdce a potom ho neznesie zakaždým, keď pôjdu spolu na skúšku, že už si nebudú môcť čokoľvek povedať, pretože keby to po krátkej dobe skončilo, tak ona by s ním skončila už nadobro. Nechce to. Chce jeho. Bojí sa. Chce ho odkedy ho prvýkrát uvidela. Možno tak podobne zmýšľali i tie baby, s ktorými chodil a o ktorých sa už obaja rozprávali:
Pri jednom rozhovore čosi povedal a ona mu nerozumela : Čo ty s tvojou ženou?
Peter: že čo? akou ženou? daj pokoj prosím ťa.
ona: a však, tvoj problém.
Peter: Však žiadna normálna ma nechce, mam šťastie len na tie nenormálne
ona: A aká bola tá posledná?
Peter: A tak.. chcela si ma vycvičiť, aby som nemohol toto a tamto, ako opicu.. a trpela stále depresiami.
ona: Hm.. nuž....
Peter: Hej, ale ináč mi aj tak hovorili, že s touto dlho nevydržíš, ..aj keď som ju chcel trochu rozveseliť, keď mala tú depku tak, to vieš, nie každý chápe môj humor..
ona: (počúvala, po chvíľke) v podstate ty si vlastne veľmi náročný.
Peter: ja? kdeže.. ja som práveže až príliš jednoduchý
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár