3) PETER A JA – Nasledujúce dni ona nechodila na divadelné skúšky, pretože mala tie svoje školské (vôbec som nebola škodoradostná ). Trochu ma to upokojilo, vážne len trochu, mohla som s ním byť viac aj sama. Jeho samotného som ešte preberala s kámoškou, ktorá ho tiež pozná, a prišli sme k záveru, ktorý sa na neho kompletne hodil. Taktiež sme prebrali aj ples, lebo to sa ináč ani nedalo. Vraj bolo nad slnce jasnejšie, že očakával odo mňa nejaký signál alebo čo, a ja som bola voči nemu pasívna (proste nerada balím). A tak som si búchala hlavu o čokoľvek, ale aj tak... až taká akčná nie som.

Až na jednej skúške sme boli viacej sami, pretože sme čakali na ostatných. Tak sme sa išli pozrieť na neďalekú rozhľadňu blízko amfiteátru. On flirtoval so mnou, ja s ním. Po skúške sme vbehli do jeho druhého domova, teda baru, pri bare si zobral pivo, ja dvojku kofolu. Stál tam aj jeden na totálku spitý týpek. Dotkol sa ma. V tom Peťo povedal: „Ideme si sadnúť,“ obyčajne sme vždy sedeli pri bare, tak toto bola zmena. Cítila som, že niečo nebude v porádku.

Sadli sme si teda do boxu, rozprávali, potom zobral nejakú tú vodku a tak... postupom času sme už sedeli pri sebe. On ma držal v náručí a tak.... rozprávali sme sa... on si uťahoval zo mňa a ja z neho... dával mi pusy na krk a tak... a zrazu sa pri jednej narážke urazil. Ako ospravedlnenie chcel pusu na líce. ´to nie je problém,´ vravím si a dala som mu pusu na líce, no v tom momente sa otočil a už to nebola pusa na líce, ale na pery. V tej chvíli, v tej sekunde mi to najprv nedošlo, ale hneď v druhej sekunde som tomu žartu pochopila. A tak to nejak pokračovalo ďalej a ja som zostala nejak tak šokujúco pokojná. Nechápem prečo som pokojná, ale proste som pokojná.

Všetky tie hlúpe predstavy o tom, aké by to bolo, keby... všetky tie myšlienky a sebakontrola zakaždým, keď som sa na neho pozrela... proste to zmizlo. Akoby sa to vyparilo. Som jednoducho pokojná. Teda len v tomto smere.

4) PREMIÉRA – Tak tá divadelná nás čaká zajtra. Tu už pociťujem dosť veľký stres. Neviem, čo mám od toho očakávať. Neviem, či nám vyjde počasie, pretože od neho závisí, či to budeme hrať v amfiteátri alebo na uzavretých divadelných doskách. Neviem, ako „to vyppáli“ medzi divákmi. Možno nás aj vypískajú. Môže sa stať hocičo. Najradšej by som bola, keby sme mali skúšku, na ktorú prídu všetci a proste si to zbehneme celú hru bez akýchkoľvek prestávok zopárkrát, pretože nebola jediná skúška, na ktorej by sa zúčastnili všetci. Tohto sa bojím. Samozrejme, v celej hre sú režijné diery, situácie, kedy sa konkrétny výstup mal inak riešiť. Avšak je to naša úplne prvá hra, takže sa máme ešte čo učiť. Ale aj tak sa veľmi bojím.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár