Nikdy to už nebude také, ako bolo vtedy...
Čas sa nedá vrátiť späť,
ľudia sa však nemenia...
čas je ako tá para nad kávou,
ktorú vždy chcem lapnúť do hrsti
a vždy po nej zostane len vlhkosť v dlani.
Staré rany sa opäť obnovili...
a ja si uvedomujem,
ako ďaleko sme už obaja zašli,
že v zaplnenej hlavnej stanici,
sa nestretneme.
Nikdy nezabudnem na tvoje oči.
Na tú absolútnu úprimnosť, ktorú som cítila
(a samozrejme hanblivosť a odvahu, bolo to zlaté)
a tvoje objatia vždy mali čosi do seba.
Jednoducho si bol dokonalý.
Koľko veľkých lások sa dá za jeden život prežiť?
Prečo sa vždy ocitnem v nesprávnom čase na nesprávnom mieste?
alebo v správnom čase na správnom mieste?
Štve ma, že sme všetci rozdielni. (hnusná rôznorodosť!)
Chcela by som ťa mať tu pri sebe (nie, nebudem plakať).
Načo je komu zložitá cesta, keď život bez teba je ešte zložitejší?
Úprimne? Neviem, kam idem...
alebo idem všade, aby som ťa mohla stretnúť
a povedať ti to známe hnusné otrepané klišé:
I will always love you...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ako ďaleko sme už obaja zašli,
že v zaplnenej hlavnej stanici,
sa nestretneme. ...