Ešte mi napadol jeden skvelý výrok od Woodyho Allena, ktorý mi do tohto blogu celkom pasuje: „Keď chcete pobaviť Boha, tak ho zoznámte so svojimi plánmi do budúcnosti.“
Vtipné, však? V spojitosti s prvou poznámkou oba výroky sršia spoločnou absurditou nad celým svetom a dianím. Akoby sme boli slepí a len tápali a strieľali naslepo. A možno to tak aj vlastne celé je .
Asi je tento text stále nezrozumiteľný, však? Čo to tu len tliacham za hlúposti? Bude to tým, že stále rozmýšľam nad tým, čo sa vlastne deje... čo sa môže zmeniť za 7 rokov, ako sa dokážu otočiť pohľady na skutočnosť a na to, ako ten druhý aktuálne reaguje, odkiaľ pochádza, aký má názor na domácu kultúru a na tú, v ktorej sa aktuálne nachádza... v princípe sú všetky tieto kontrastné situácie absurdné. Nemajú vôbec zmysel. A nejako mi nič iné nezostáva, len sa nad nimi pousmiať a v rámci mojej strelenosti a nie normálnosti v tom nájsť čosi pre seba a v prvom rade sa snažiť s tým nehýbať a neblbnúť! Počuješ, Lucia! Neblbnúť!
Skúsim to trochu priblížiť. Začnem od Slovenského „raja“. Bol to príbeh ako z ružovej knižnice bežného tínedžera (k červenej sa vtedy nedostalo). Dvaja ľudia sa stretli, On sa ju pokúsil zaujať dlhýýýýýýým pohľadom na ňu (bežne by naň niekto skríkol, čo čumí!) a následným dobrodružstvom s penovými cukríkmi, s (a tým to začalo! ) albumom Nightwish, čajom s rumom, pivom a rozbitým pohárom od piva a následného veľmi nenápadného približovania. …
Keď si na to teraz spomeniem s mojím súčasným stareckým vekom... už toto bolo absurdné. Ale to by sa dalo ešte ako-tak proste vyčítať z jeho pohybov a podobne.
Skrátim ružovú knižnicu: po dovolenke to vydržalo ešte chvíľu na icq a neskôr to vlastne skončilo s veľkým krikom, plačom a mojou ľútosťou a najmä chcením niečo zmeniť. A tu, v tomto momente, to vlastné celé začalo. Chcela som niečo zmeniť. Bolo mi toho celého ľúto. Bol to v podstate prvý človek, ktorý ma mal úprimne rád, tak... som Ho proste nechcela stratiť. Chvíľkami som chcela robiť všetko pre to, aby som Ho v budúcnosti stretla a bolo mi jedno, že zabúdam na seba. No vzápätí som si uvedomila, že nemám na to byť lekár, proste nejde to zo mňa. Začala som teda písať. Ani už neviem prečo. Asi pud sebazáchovy. Alebo to proste vyplynulo z toho celého, čo sa vlastne dialo na okolí. Navzdory škole, v ktorej ma to celkom nebavilo, so stredoškolským komplexom a ešte aj touto nešťastnou tragickou puberťáckou aférou... je asi celkom logické, že som sa utiekala do utópie, kde bolo všetko krajšie. Bavilo ma to.
Roky ubiehali. Ja som spomínala. Občas ma to držalo pri živote. Niekedy som sa na seba hnevala, že som to mala zmeniť. Možno som si to aj celé zidealizovala. Utópie a predstavy sa plnili do Zložky „Čo by bolo, keby...“.
Cestou do Čiech mi síce napadlo, že Ho tam stretnem, no pravý dôvod netkvel ani v Ňom. Erasmus bol riešenie na veľmi boľavý a zúfalý vzťah s (ďalší E Tomášom, no zároveň aj elektrošok pre moje túžiace centrum po výzvach, ktoré bolo zmeravené. Ak by mi koordinátor povedal inú destináciu, tak idem tam.
Vedel o tom a stretla som sa s ním.
A bolo to absurdné.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
flowersinhair
24. 9.sept. 2014 22:09
,,Chvíľkami som chcela robiť všetko pre to, aby som Ho v budúcnosti stretla a bolo mi jedno, že zabúdam na seba. No vzápätí som si uvedomila, že nemám na to byť lekár, proste nejde to zo mňa. Začala som teda písať. Ani už neviem prečo. Asi pud sebazáchovy. Alebo to proste vyplynulo z toho celého, čo sa vlastne dialo na okolí. Navzdory škole, v ktorej ma to celkom nebavilo, so stredoškolským komplexom a ešte aj touto nešťastnou tragickou puberťáckou aférou... je asi celkom logické, že som sa utiekala do utópie, kde bolo všetko krajšie. Bavilo ma to´´.........Tieto vety sú mi tak blízke, ako keby som si práve listovala vo vlastnej hlave..
Napíš svoj komentár