1) Škola sa neráta – i keď má svojím spôsobom podiel na tom, že literatúra ma mierne demotivuje a to mám s ňou čo dočinenia. A ostatné je už len mojou vinou.
2) Časopis – okej, tu zaznamenávam riadny nárast toho, čo niektorí nazývajú NENAŽRANOSŤ: teda píšem o veciach tak často až nestíham, pretože určité veci potrebujú čas, i keď, je samozrejmé, že dôvod, prečo som si to všetko nabrala je ten, aby som sa naučila pracovať rýchlejšie.
3) Divadlo – moje milované divadlo, ktoré ma nechce pustiť zo svojich chápadiel už druhým rokom. Chcem na ňom pracovať čo najintenzívnejšie, keď už som do neho vyše mesiaca dávala energiu, tak to proste len tak nepustím a dorobím to, nech sa deje, čo sa deje.
Zabudla som sem dopísať rodinu a priateľov. Ak by som to celé rozpočítala na percentá, číslo pri kolónke „spánok a oddych“ by bolo zaujímavé. A vlastne .. bolo by vôbec?
Od minulého leta beriem každú príležitosť, ktorá sa mi naskytne. Ono sa to podobá tak trochu filmu Yes Man, v ktorom Jim Carey prijíma každú životnú výzvu, ktorá mu skočí do cesty (skočiť bungee – áno, naučiť sa kórejsky? – áno...)a tak som zažila dva divadelné festivaly a rôzne zážitky. A tak som tento spôsob chcela akosi aj teraz uplatniť, ale už nestíham. Jednoducho, jeden deň som proste už kolabovala, moje telo mi bez servítky oznamovalo, že už nevládze a potrebuje aspoň 8 hodín spánku (ak nie v tom stave aj viac), alebo mi dalo na výber: správna organizácia času.
O tú som sa snažila posledný týždeň, ale poznáte to, nie každý deň je ten šťastný a nie zakaždým sa vám chce. Nie som lenivá, akurát len teraz mám takú chvíľku, keď mám viac energie a ovláda ma optimizmus. Teda akokoľvek som sa snažila si to zorganizovať, aj tak všetko skončilo v starých koľajách. Som síce oproti minulým týždňom pokojnejšia (zvykla som si), ale cítim, že keby som tento spôsob sebazničenia propagovala vo svojom živote ďalej, tak skončím celkom.
To ma vedie k otázke: Čo vylúčiť? Čo zmeniť?
A aj k odpovedi: vyhodím si jednu aktivitu v časopise. Budem písať články, ale nie s takou periodicitou ako momentálne (každý týždeň jeden). Čo mi pridá času a odoberie ma od stresu. Od veľkého časového stresu. Tým pádom budem mať viac času na školu a na Divadlo.
A toto ma vedie k ďalšej otázke: Dohája, kam ma to Divadlo vedie, keď som dohája chcela písať o kultúre a momentálne to vyzerá tak, že sa od tej novináriny odkláňam?
Netuším, kam idem.
Neznášam neistotu.
Neznášam, keď neviem, kam idem.
Okej, rada sa túlam, ale len po starých mestách, nie takto tu ... hazardujem.
PS: Ja sa toho skurveného stresu asi nezbavím. :/ neznášam vyrážky.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár