Dnes som skončila v práci. Dvojmesačná brigáda mi priniesla finančnú injekciu, ktorej som sa veľmi potešila, pretože znamená pre mňa čosi ako heroín slobody. Môžem sa slobodne rozhodnúť, kde a na čo ich miniem, môžem si plánovať blízku budúcnosť a tak... Znie to strašne, no … je to pre mňa omnoho lepší pocit, ako myslieť na to, že je treba pomôcť s platením nájmu, ktorý chcel platiť niekto iný. Mohol mať výčitiek koľko chcel. Rozoberanie tohto vzťahu by bolo na veľmi dlhú a zmätenú dobu. Nechcem to rozoberať.
Tento vzťah mi veľa dal, veľa vzal, veľa som sa naučila, poučila... spravila som strašne veľa chýb, ktoré si budem vyčítať a povestné „keby“ ma bude stále prenasledovať.
Veľmi som chcela utiecť. Od tých všetkých problémov, výčitiek, depresií... chcela som ujsť, pretože presila tohto zlého bola väčšia ako moja životná sila. A vraj tu už o pár mesiacov nebude. Toto najviac pôsobí. Doteraz. Mohla som tomu zabrániť, no „povýšila“ by som mužské pokolenie na úroveň decka, o ktoré sa treba furt starať a odvracať ho od nebezpečenstva. Chcela som, aby bol chlap a aby sa vedel starať sám o seba... to bolo všetko. Žiadny luis vuitton, channel ani dior. Chcela som len, aby bol spokojný sám so sebou. Nikam som mu nekázala cestovať ani sťahovať sa.... všetko to vyplývalo z jeho potrieb a túžob. Len som ho v nich podporila a verila som mu, že to má zmysel a je to pre neho správne. V určitom princípe aj bolo... no všetko má aj svoje negatívum.... a tie som ja nezvládala a zlyhala som.
Rozišla som sa. Nedokázala som to. Nezvládla som to.
Chcela som sa počas toho všetkého zamestnať, aby som mala čosi ako svoje žriedlo pozitívnej energie, keďže mňa osobne motivovali a tešili úspechy. Tak ma zobrali na Erasmus + do Olomouca na celý zimný semester. Ani neviete, ako som sa potešila. Videla som a aj v tom vidím obrovskú príležitosť, výzvu, wow effect... po rozchode a dvoch mesiacoch v práci medzi skvelými ženami... mi to príde ľúto, že odchádzam a... nie je to na týždeň.
Až mi je to veľmi ľúto... spoznala som výnimočných ľudí, ktorí mi pomohli zo psychického zrútenia a … najradšej by som s nimi zostala.
Moje vnímanie sveta sa aktuálne mení. Pozerám sa na všetko naokolo a snažím sa zapamätať si veci naokolo, ako vyzerajú, čo mi to evokuje, spomienky, ktoré sa vynárajú... zvuky... myšlienky... nostalgia... Dnes vo fabrike som si obzerala takmer všetko: haly, ľudí, produkty... čakala som, kedy sa rozplačem... Rovnako aj v izbe, v záhrade, všade...
Chjo, ten moment uvedomenia si odchodu...aj keď idem len za diplomovkou a školou, do toho niekam aj za divadlom a prácou a budúcnosťou.
Po rozchode som nikam nechcela ísť a ani chodiť. Veľmi som sa bála. Chcela som byť stále vo svojom bezpečnom hniezdočku rodičov, s tým, že tu chcem zostať na furt. A teraz mám odísť.
Nechcem a bojím sa.
Idem ďalej.
Nejako.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
21. 8.augusta 2014 22:05
evolvujes, napredujes, nebran sa tomu. co by niektori ini za to dali
Napíš svoj komentár