věci jako by chtěly ze všech sil
se ztratit, takže není to neštěstí.
No to isto. Nie je to ľahké. A už vôbec nič samé neodíde, pokiaľ to my nechceme. Akoby sa chceli zo všetkých síl stratiť. Jedno je jasné: čo má zmiznúť zo života, proste zmizne a má to pádny dôvod: aby mohlo prísť niečo iné. Nikto nikdy nepovedal, či to, čo príde po tom, čo odišlo, je dobré alebo zlé. Nesie so sebou logiku, ktorá súvisí s doterajším životom.
Vyplýva to z doterajších rozhodnutí. ... Prečo sa rozhodujeme? ... Aby nerozhodovali za nás. Aby nerozhodli tak, že sa nám to ich rozhodnutie nemusí páčiť a my si môžeme trieskať hlavu o čokoľvek, že sme tomu mohli zabrániť. Takže nie je to nešťastie. Diskutabilné.
Ztrať něco každý den. Nauč se snésti
ztracený klíč - pár nepříjemných chvil.
Umění ztrácet zvládneš bez bolesti.
Mám krátku pamäť a preto si veci zapisujem do debilníčka aka diára. Mám krátku pamäť a v mojej hlave sa dlho neudržia slová, ktoré niekto vysloví pred chvíľou. Proste to neudržím v pamäti. Vyplynulo to z rozhodnutia, je to detinské, proste neopakovať po iných. Vážne je to detinské na mraky, ale v detstve ma to dosť zasiahlo a vlečie sa to so mnou dlho.
Preto rýchlo píšem. Rýchlo si zapisujem všetko to, čo sa deje v mojej hlave, aby myšlienky zostali živé. Najmä teraz som Bohu vďačná za to, že mám vždy čistú hlavu, keď píšem scenár. Keď sa mi v hlave rozosvieti scéna, vystúpia v nej dotyční herci a hrajú. V podstate zapisujem len ich repliky. Nie som autor. Som spisovateľ replík postáv, ktoré sa mi núkajú do mysle. A ja nemám guráž a ani dôvod ich odtiaľ vyhodiť.
Ztrácej dál a víc, nesnaž se nalézti
místa, jména a kde byl vlastně cíl
tvých cest. Nic z toho nebude neštěstí.
Nikdy som nechcela písať. Zdalo sa mi to veľmi ťažké. Ale až keď som jednoducho pochopila, že si nemám s ostatnými v triede (je jedno na akej škole) čo povedať, že neviem rozprávať, že sa mi pletú slová ako po piatom pive a vždy mi ujde myšlienka, objaví sa asociácia, ktorá ujde na Mars a nikto nechápe prečo..
.. tak som jednoducho začala písať. Musela som. Všetko sa to vo mne tlačilo. Bola som z toho na prasknutie. Bolelo to. Trápilo ma to. Tak som jednoducho vytiahla zošit a písala. Vypísala som sa zo všetkého a ... nastalo ticho. Pokoj. Koniec? Začiatok?
Ztratím matčin šperk. A horší jsou zvěsti,
že další milý dům se vytratil.
Umění ztrácet zvládneš bez bolesti.
Nemám domov. Som jednoducho bezdomovec. Neblbnem, mám rada našich, v poslednej dobe sú veľmi zlatí, ale... to nie je môj domov. V poslednej dobe som si trochu namýšľala, že moje miesto je v literatúre všetkého druhu: od jednoduchých novinových článkov, cez interpretácie (ktoré milujem), cez divadelné kritiky (milujem vnímať divadlo a nechať ho na seba pôsobiť) až po súčasne posledné pokusy o divadelnú tvorbu, ale skôr mám pocit, že som doma pri písaní scenára, ako pri režírovaní. V tom som nie decko ale rovno embryo alebo zárodok embrya.
Jednoducho tento „chvíľkový stav ideálna“ (škola – spolužiačky, noviny – kolegyne, divadlo – „rodina?“, naši doma - ?, kamarátky mimo školy - ?, môj vlastný život - ?) mi vyhovoval len chvíľku. Týždeň, maximálne dva. Po tom som sa zrútila, všetko prehodnotila, niečo vyhodila a mala viac času. A čo teraz?
Divadlo si pýta viac času a začalo ma trochu viac baviť, som doma častejšie, lebo je tu relatívny pokoj (hlavne v posteli v noci) a občas sa vidím s kamarátkou (neznášam jej frajera) a škola je síce v pohode, ale chcem ju stíhať, chcem bývavať so spolužiačkami po škole na pive, chcem trochu žiť! Nedá sa to. Proste sa to nedá. Môžem plakať pre to hocikoľkokrát len chcem, nič tým nevyriešim.
Ztratila jsem dvě města, pár království,
jež měla jsem, dvě řeky, světadíl.
Chybí mi, ale není to neštěstí.
Chýba mi to práveže. Chýba mi ten bezstarostný život na strednej. Otázkou zostáva to, či mi to naše krásne Divadlo ponúkne späť všetko to, čo preň stratím. Nemôžem si byť tým istá. To je proste život. Buď to vyjde, alebo ... nevyjde.
Za ten čas, čo som spoznala časť divadelného života ako takého (a na SR) tak by som ho prirovnala k jednej veľkej rodine, v ktorej fungujú určité spoje – vzťahy a úprimnosť. Každý každého potrebuje. Herec potrebuje scenáristu, dramaturga, scénografa, režiséra a ostatných od korepetítorov až po osvetľovačov. Dramaturg potrebuje herca, aby mu stvárnil text, potrebuje režiséra, ktorý to celé usmerní (výnimka: autorské divadlá)...
...jednoducho každý každého potrebuje. Žijú si svojím životom plným emócií, myšlienok, vo svete, v ktorom sa môžu splniť sny...
Pred nejakým časom som tento život odmietla, lebo som chcela byť naplno prítomná v realite vysokej školy a časopisu. Ale on ma dobehol.
- I ztratit tebe (s veselým hlasem, s gesty,
co mám tak ráda); kdo by nevěřil,
že v umění ztrácet není moc bolesti,
i když vypadá to (Piš si!) jako neštěstí.
Je to nešťastie. stratiť priateľa. Možno horšie, ako keby zomrel. Omnoho horšie. Avšak, ak niekomu ubližujem, tak to radšej odídem sama. Nech neubližujem svojou prítomnosťou a ústami, ktoré nevedia rozprávať. Chcem, aby ste / sme sa mali dobre.
Som mrcha. A je mi zo seba zle. Kompletne zle. Ale ak by som to napravila, tak by som si trieskala hlavu o stenu, že som takú príležitosť nechala vyletieť oknom, zopár ľudí by bolo na mňa naštvaných, pretože som ich držala pokope, aby vytvorili niečo pekné a užitočné pre spoločnosť.
Možno zostanem proste sama. Neviem, ako to skončí. Až to skončí. Ale neviem umenie strácania. Niekto sa učí rôznym umeniam. Umeniu strácať som sa ešte nenaučila, pretože to zatiaľ veľmi veľmi bolí. Nechcem stratiť nič z doterajšieho života. Jednoducho nechcem. Mám vás všetkých príliš rada pre to, aby som vás teraz jednoducho odložila bokom a venovala sa 100%tne divadlu. Preto to celé tak veľmi bolí. Bolí to.
(Použitý text: Elizabeth Bishop --Jedno umění-- )
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
purenarcissism
20. 4.apríla 2012 17:05
ako o mne
Napíš svoj komentár