Keď som bola malá, tak som chcela byť špiónkou a pracovať pre CIA, SIS a podobne. Predstavy reálneho nebezpečenstva, ktoré šikovná, krásna, flegmatická a chladnokrvná agentka zvládne a pritom si pilníkuje zlomený necht a zostáva napätá, sústredená a pripravená na ďalšie nečakávané „prekvapenie.“
Ja viem, pozerala som príliš seriál Alias s úžasnou Jennifer Garner, pri ktorej som mala pocit že sa na ňu trošililinku podobám a teda som chcela byť taká ako ona.
Dokonca som mala taký plán, že keď už budem v SIS, tak na ochranu mojej rodiny zahrám moju smrť a týmto ju ochránim. A dištancujem sa od všetkých vzťahov.
Nebavilo ma, ako veľmi malé dievčatko, počúvať hádky rodičov. Pamätám si, že som pri nich zopárkrát skríkla, aby prestali, ale neprestali. Príliš veľa kriku aj kvôli tomu, že som nechtiac niečo spravila zle (okej, ale duchnu podpálil brat Majo s bratancom Filipom, za tým si stojím a aj budem stáť!) akosi spôsobilo, že som sa jedného dňa rozhodla, že pôjdem na bicykli do Nitry za babkou mojej spolužiačky zo ZŠ. Ten bicykel bol mierne hrdzavý, ružový, bez akýchkoľvek odraziek a tak. Moja predstava Nitry bola omnoho menšia ako je teraz. Myslela som si, že je to len nejaká menšia dedina, v ktorej každý každého pozná a teda budem bývať u kámoškinej babky.
Myslela som si, že doma len prekážam, keď sa naši stále hádajú a tak... popravde, teraz si vybavujem len nejaké záblesky, nie všetko. A pocity. Takže, keď už som ako maličký žiačik (prvý stupeň ZŠ) ťahala na bicykli do Topoľčian, išla štvroprúdovkou až na koniec mesta a tam zamierila na časť rozostavaného obchvatu Topoľčian, pri nájazde som uvidela čerpaciu stanicu.
Vtedy mi prebleslo hlavou, aby som to doma skúsila ešte raz. Akoby som si sama sebe dávala druhú šancu. Taktiež som si nejako dedukovala, že keď budem poslúchať, tak oni budú menej kričať a všetko bude super. Tak som po svojich zišla z nájazdu až k čerpacej stanici, tam som sa napila vody a cestou domov som rozmýšľala výhovorku pre našich.
Logicky. Doma: Majo – brat – ma všade hľadal. Mama si ma posadila na stoličku v jedálni a ona si sadla na druhú – akoby na pedagogický výsluch, zvláštny pocit išiel z toho – a babka stála opodiaľ a tiež mala na tvári ten pohľad: „Všade sme ťa hľadali.“
Následne som dodržiavala metódu zatĺkania: „Ale veď ja som sa hrala dolu v potoku a tam blízko som mala položený aj bicykel... no Majo to nemohol vidieť, bolo to tam v húštine, aby mi ho nikto neukradol.“ Hrozne mi v tej chvíli lepilo.
Ale nič som z toho nemala. Doteraz neviem, či mi mama uverila, alebo proste len radšej zostala ticho a dúfala, že tá sila zážitku ma nejako ovplyvní. Samozrejme, aj keby, tak si nemohla byť istá do akej miery. Akurát odvtedy neklamem. Nedokážem to.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Všetci klameme. Denne. Buď samých seba alebo druhých, záleží od okolností.