Keď som v poslednej dobe pozerala The Grease (Pomáda), hneď v úvodnej scéne, ako sa všetci stretávajú pred školou, spoznala som úvod môjho dievčenského nedokončeného románu. Teda už som pochopila a spomenula som si na chvíle, keď sa mi páčili určité muzikály a deje, v ktorých som chcela možno aj účinkovať, resp. som chcela, aby sa udiali, aby som cítila to, čo som pociťovala z telky.
Na strednej som si myslela, že sen sa stane skutočnosťou, ale zobudili ma a ja som z toho údivu (skôr šoku) nemohla vyriecť ani jedno slovo. Ani som nechcela a môj vnútorný svet sa musel "zrealističniť." Vôbec som sa necítila v pohode tak, ako na základnej. Neviem, čím to bolo. z románu na pokračovanie som musela presedlať na kratší žáner – poviedku.
Bolo to samozrejme komplikovanejšie. Avšak jedna z najlepších (aj tak to boli dlhé poviedky na vkus učiteľky - cca 3,5 strany) poviedok sa mi podarila pri učení sa fyziky a pri ktorej tvorení som bola vo svojom starom svete. Bola som v Bratislave. Bola som v realite, ktorú som chcela zažiť, na škole, ktorú som vtedy chcela študovať (cvokárina - psychológia) a riešila som ten istý problém, ktorý ma fascinoval celú strednú -> drogy, závislosť (obe však v alegórii. V reáli oba symboly naznačovali len pocit, v ktorom som sa nachádzala celú strednú).
A teraz? Som na vysokej. Nie som na cvokárine. Ani neštudujem po večeroch fyziku. Som z polovice na literárnej vede a z polovice na jej formálnej a technickej zložke (jazyk). Dobrý pocit z divadla ma už prešiel. Teda nielen z divadla. Emotívny pohľad vystriedali úvahy o zložení konkrétneho diela a pokusy o samostatnú tvorbu sa vlastne končia už pri samotnom začiatku a „zvrhnutí“ cesty do „svojho sveta“ technickými myšlienkami: Čo a jak? Čo tým chcem povedať? Aká kompozícia? Rozprávač? Spravím to ako hru? Ak áno, tak čo dám do popredia? Akú tému? Prerobím starú hru, teda zdokonalím, obohatím ju o niečo súčasné? Koho chcem tým osloviť? ... proste podľa mňa des!
Zostáva faktom, že tieto otázky si musím skôr či neskôr položiť, aby som si možno spätne skontrolovala, či ten výtvor stojí za to alebo ho ešte hodím na čas do šuplíka (neznášam to spojenie, lebo obyčajne potom zabúdam) a neskôr opravím.
Chcem sa akoby opäť vrátiť na základnú a neriešiť už hlavnú pochybovačnú otázku: „Čo si o mne pomyslia?!?!?“ Písavala som o drogách, o fajčiacich hlavných hrdinoch, ale JA sama nefajčím (nechutí mi to, a ak fajčím, tak už len zo zúfalstva, že sa niečoho nedokážem zbaviť) a drogy neberiem.
Cítim sa v realite ako v cudzom svete. Nie som tu doma. Ja si realitu pripúšťam, len v tejto dobe ju aspoň chvíľku nechcem cítiť. Chcem stvoriť niečo, čo bude mať zmysel, opodstatnenie, hĺbku a aby výsledným efektom bola katarzia.
Možno som spravila chybu, že som išla na taký odbor – pretože cítim tým pádom všetky zložky, ktoré má daný žáner obsahovať, proste všetky tie technické veci, ktoré brzdia tie umelecké a obrazotvorné a fantastické a všelijaké iné, ktorým by som sa mala skôr venovať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár