Pomáha mi v tom dievča menom Zuza. Každý utorok a štvrtok som jej platil za to, že sa obaja vyzlečieme a ona ma zbije. Teraz však spolu žijeme. Je to iné. A rovnaké. Ráno sa prebudím vo svojej izbe a ona vo svojej. Kedysi patrila mojej matke, po jej smrti však ostala voľná. Ja idem do práce a tvárim sa duchom prítomný a ona ide... vlastne neviem vôbec kam chodí. Zarábam viac ako slušne, ale nenesie to pre mňa skutočnú hodnotu. Neviem na čo to minúť. Zuza dostáva väčšinu môjho platu. Každý utorok a štvrtok ma bije. V iné dni nie. Už vôbec nie počas víkendu. To by bolo príliš osobné.
Dnes je streda. Keď som šiel autom z práce videl som na okraji cesty burinu. Kázal som šoférovi nech zastane a vystúpil som. Pri chodníku rástla burina s nádherným odtieňom červenej. Trocha som natrhal. Nastúpil som do auta a to sa pohlo. Obviazal som rastliny zospodu kravatou. Červenou. Šlo to dovedna. Farebne. Keď som prišiel domov Zuza stála v obývačke a hľadela na obraz. Vyzul som sa, podišiel k nej a dal jej kyticu. Nezmenila výraz ale... asi prvý krát mi pozrela priamo do očí. Následne ma prudko objala. Bol to zvláštny pocit. Prvý krát v živote.
V ten týždeň ma zbila Zuza v sobotu.
Asi ju milujem.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
meredithgrey
22. 9.sept. 2011 13:54
Treba si pamätať anatómiu vlastného utrpenia. Veci, ktoré dobre poznáme sa jednoduchšie ignorujú. Preto si to osviežujem. Často.
Napíš svoj komentár