Osem rán remeňom a pošťal sa od bolesti. Otec hodil remeň na zem a odpotácal sa do postele. Karol pozeral na remeň na zemi. Čierny. Cowbojský vzor. Cválajúce kone. Slobodné. Karol sa musel každý deň vracať zo školy domov. V škole výsmech. Doma otec. Ale kone... boli slobodné. Ale na to nemyslel. Pozeral do lampy až kým sa nezmenila farba svetla a následne pozrel inde. Na mieste, ktorým pozeral do lampy bola zelená škvrna. Akosi mechanicky plakal. Nepúšťal to už dnu. Utrel si slzy a šiel do postele. Myslel na kreslené filmy. Zaspal.
Vstal do smradu moči. Umyl sa a prichystal si pomôcky do školskej tašky. Rodičia ho odviezli pred školu. Padalo lístie a Slnko bolo zubaté. Topánky ho tlačili. Bol by to povedal pri nákupe, ale kričali by, že je nevďačný. Keď stál pred schodmi do školy zastal. Kolená sa mu tou myšlienku roztriasli. Obrátiť sa. Neísť tam. Čo by ho tam vlastne také skvele čakalo? Kamarátov nemá. Dnes je vlastiveda. Učiteľky nezaujíma. V družine sa niet absolútne s čím hrať.
Obrátil sa a šiel sa poprechádzať po meste. Nebo bolo oceľovo šedé a jemnú kožu na tvári mu maznavo hladili ruky chladu vo vetre. Len chodil a chodil a chodil. Ani nepozeral okolo seba. Keď bola jedna hodina nastúpil na autobus a odviezol sa k mame do práce. Čakal v zadnej miestnosti kým skončí. Sedel na tvrdej stoličke a usmieval sa.
Túto noc to bolelo o niečo menej.

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
titusik  1. 10. 2011 14:21
nie, nie, nie.
2 
fotka
antifunebracka  7. 5. 2012 17:32
na moj vkus trochu depresivne
Napíš svoj komentár