Dnes som jej zaviazal krk lanom. Jemným z nejakého plastu. A... stonala. A zdalo sa to byť také skutočné, kým... kým som nevyvrcholil a neprišla malá smrť. A obrazy na stene zrazu neboli. Nebol ani vzor na perine a na koberci. A reči moderátora správ v televízii boli len "blablabla". Dievča si ľahlo vyčerpané vedľa mňa a zapálilo si jointa, ktorého som pred tým trocha nezgrabne ušúľal. Smiala sa, ako sa rozpadáva a potom sa len tak smiala. Lano si nedávala dole z krku.
Premohnutý žiaľom, som do nej vstúpil znova. Odvalil som sa a ani som sa neusmieval. Nebolo treba. Nevnímala ma. Vzal som do ruky polovyliatu fľašu Jacka zo zeme a upil si. Pozrel som na mesto ale svetlá... pestrofarebné aké boli... len nahradila tma. Hodil som fľašu von oknom a počul ako sa rozbila o nejaké auto, ktoré začalo húkať.
Ľahol som si na hotelovú posteľnú plachtu, ktorú som pri nejakej príležitosti poobede hodil ku oknu. Zaspal som.
A sny nič neznamenali.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
tento pôsobí depresívne, okrem poslednej vety