"Z policajnej stanice za rohom, takých 300 metrov odtiaľto."
"A kam si utekal?"
"Do metra, zachytili sme rádiové vysielanie, vraj sú tam ľudia a je tam bezpečne."
"Tak tam utekali všetci tí ľudia", pomyslel som si.
"Ako dlho si tu?", opýtal sa.
"Od začiatku, čo sa vlastne stalo?"
"Ja neviem, proste normálny deň a zrazu poplach! Nestihli sme ani začať výjazd a zrazu jadrový výbuch, rýchlo sme sa skryli do podzemia, do ciel. Potom sme z hora zo stanice doniesli vysielačku a snažili sa niečo chytiť. A dnes, sme zachytili núdzové vysielanie z metra. Poslali mňa, aby som to tam skontroloval, vďaka bohu som narazil na teba."
Rozprávali sme sa ešte dlho, zotmelo sa, zaspali sme.
Na druhý deň som sa zobudil skoro, Sergej ešte spal, zasa mi začalo škŕkať v bruchu, ale nemohol som otvoriť dvere keď Sergej ešte spal. Rozhodol som sa počkať. Premýšľal som nad tým kedy sa toto všetko skončí, kedy ľudia budú môcť vyjsť na čerstvý vzduch a zhlboka sa nadýchnuť bez toho aby sa udusili, nad tým čo všetko je zničené a ako to dopadne. Sergej sa zobudil, napil sa z fľašky a hneď vyhŕkol : "pôjdeš so mnou do metra?"
Nahodil som prekvapený výraz, nad tým som nepremýšľal, nevedel som odpovedať no niečo ma tam lákalo. "Áno" , ani som si neuvedomil čo hovorím.
"Tak vyrazíme!", povedal bez váhania s takou istotou že pochytila aj mňa. Zabudol som na hlad, aj na všetky pochybnosti. Zakryli sme si ústa rukávmi a vyrazili sme do metra.
Otvoril som dvere a vyšiel von, nič sa nezmenilo, hneď sme začali bežať smerom k metru.
Bežali sme ulicou ktorá bola zaplnená mŕtvymi telami, všimol som si že budova, ktorej výbuchom sa všetko začalo už nestála. Na ulici stálo pár spálených áut, v niektorých boli aj ľudia. Blížili sme sa k stanici metra.
Stanicu tvorila väčšia budova v ktorej boli kancelárie a predajne lístkov, vošli sme dnu, všetko bolo poprehadzované, zničené, v tejto budove sa nachádzali eskalátory vedúce do metra, podišiel som na okraj eskalátorov a na ich konci som uvidel železnú bránu. Sergej na ňu ukázal, išiel som prvý, pomaly som schádzal dolu, začal som ťažšie dýchať. Vtedy sa mi zdalo že vzduch je stále ťažší, začínal som sa dusiť, rozutekal som sa čo najrýchlejšie k bráne, utekal som tak rýchlo ako to len išlo, dýchalo sa mi čoraz ťažšie. Keď som sa obzrel videl som Sergeja, tiež utekal, bolo vidieť že aj on má problémy z dýchaním. Už som bol dole, pri bráne, začal som búchať ako o život s nádejou že otvoria, keď tam vôbec niekto je. No zrazu sa mi zahmlievalo pred očami, videl som Sergeja ako búcha o bránu a kričí: "Otvorte!". Spadol na zem, Sergej ďalej búchal, oči sa mi samovoľne zatvárali. Začul som divný zvuk, no oči som mal zatvorené a akokoľvek som sa pokúšal tak nešli otvoriť. Sily sa mi míňali, pocítil som chlad, počul som už len tíchnuci buchot môjho srdca.
Žeby posledná časť? xD
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár