Ak človek v reálnom živote prežíva tak ako vo svojich snoch - asi to malo byť varovanie. Lebo teraz už viem, že to naozaj nebude jednoduché. Že ma to naozaj vezme, ak sa to raz stane a pritom som si toho plne vedomá, že raz to môže prísť... a asi aj príde. Na druhej strane sa presviedčam o tom, že to vlastne nič nebude, nič sa nezmení. Nezmení sa nič v našom vzťahu (lebo nikdy sme vlastne ani žiadny nemali), no - bolelo to. Naozaj to bolelo, aj keď som sa chcela tešiť. A ráno po zobudení, keď som si to všetko uvedomila, som sa pristihla pri tom, že revem. Vlastne aj teraz sa mi tak trochu tlačia slzy do očí. Ak bola moja emócia v tom sne taká silná, pravdepodobne bude taká aj naozaj.
Ozajstná láska je vraj nesebecká. Je vraj taká, že ak niekoho skutočne ľúbite, dáte mu slobodu. Slobodu rozhodnúť sa. Nechcete ho vlastniť, lebo nie je majetkom. Nechcete ho nasilu držať, keď viete, že túži odísť... Ale v skutočnosti sa to všetko vo vás bije. Chcete, aby bol ten druhý šťastný a pritom vlastne viete, že vás to aj tak šťastnými neurobí. A presviedčame sa o opaku. Bol to len sen, ale mám pocit, že mi ukázal samú seba... o tri, možno o päť rokov. Možno neskôr a možno aj nikdy, neviem. Ale ten pocit, ktorý som mala, to, čo som v ňom prežívala si dokážem tak živo vybaviť, až mám pocit, že to bolo skutočné.
Išla som na internet ako inokedy, na stránku, ktorú pravidelne navštevujem a odrazu som tam uvidela fotky, na ktorých bol on... svadobné fotky. Prvý šok, netušila som, že sa žení, nechápala som ako je možné, že som o tom nevedela. Druhý šok bol samotný fakt, že niekto, koho mám nadpriemerne rada (keď som si už nechcela priznať, že by som ho mohla ozaj ľúbiť), sa oženil. O to väčší šok, že momentálne s nikým nechodil... verte mi, veľmi divné a zmiešané pocity, ktoré vo mne v prvom momente vyvolali niečo ako mierny posmech a myšlienku, že aké je to úsmevné. Proste dobrý vtip. Lenže tretím šokom bolo zistenie, že je to fakt. Že je to nezvratná skutočnosť, realita, v ktorej sa nachádzam (aj keď teraz už viem, že to bol „len“ sen) a niekde v mojej hlave sa stala chyba, ak som nevedela o tej svadbe, o ktorej vlastne nikto nikdy nikde nehovoril a ani o tej kočke na fotke v svadobných šatách. Plno gratulácií s prianiami všetkého najlepšieho pre novomanželov. A som na rade ja. Lenže... Prečo sa odrazu z toho nedokážem tešiť, keď som sa doteraz presviedčala o tom, že k nemu nič necítim? Že ak by sa aj niekedy niečo také stalo, tak sa z toho budem tešiť, veď je to super, že konečne našiel ženu, s ktorou je šťastný a ktorú môže ľúbiť. No odrazu ten pocit radosti z toho, že je šťastný, niečo veľmi silno zatienilo. Áno, „prebolel“ ho pocit niekde v mojom srdci. Ten pocit, ktorý mi dokázal, že to, čo som si tak dlho nahovárala boli len lži. Lži, ktoré slúžili na to, aby som to svoje úbohé srdce presvedčila o tom, že sa mýli. A ono to odrazu nevydržalo. Ozvalo sa. Náhle. V plnej svojej sile. A v tú najnevhodnejšiu chvíľu... a ja som sa pristihla pri tom, že plačem. Že sa snažím nájsť v sebe kúsok radosti z jeho šťastia zatiaľ čo cítim, ako mi tie slané kvapky tečú dole lícami.
A to, čo som si z toho sna priniesla bol práve ten bolestivý pocit... spolu so slzami. Ešte aj po zobudení som mala pocit, že je to pravda. Že sa mi naozaj tak veľmi vzdialil, aj keď som nikdy nebola k nemu blízko.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
eli19
21. 3.marca 2011 12:26
nuz ak je to tak, tak mozno je nacase povedat dotycnemu co k nemu citis skor ako bude neskoro ako v tom sne.
Napíš svoj komentár