Všade tma a ticho...jesenný vietor si pohráva s listím a pouličné lampy iba neisto svietia na chátrajúce domy na predmestí. Ticho rozmýšľam pri otvorenom okne v prázdnom byte. Zimu cítiť na končekoch prstov, ktoré tuho zvierajú cigaretu. V treskúcom mraze dohorieva cigareta. Jedná z mnohých, možno aj posledná. „Sme vari stvorení tak, že musíme denne užívať smrť v malých dávkach, aby sme vládali žiť ďalej ?“,prebieha mojou mysľou. „Ak áno, v čom spočíva podstata smrti a v čom podstata života?“
Na túto otázku dokážem len ťažko odpovedať. Opustila ma...nemám prečo žiť...Vynorí sa mi spomienka, prerýva sa mi do podvedomia, srdce ma až zapichá pri pocite, že niesom s ňou. Potichu roním slzy a rozmýšľam kde som spravil chybu. Z neskutočného žiaľu rozlievam svoju piatu kávu. Viem že nebudem spať ďalšiu noc. Teraz nie. Nedá sa to. Asi siahnem po svojej jedinej záchrane.
Počúvam zvuk kvapkajúcej kávy, ktorá pomaly kvapká z môjho stola. Ničí mi drahý koberec, ale mne to nevadí, pretože rezignujem. Po tme ledva vidím ale nemám chuť zažíňať...Nech všetci vidia, že ešte žijem a stále trpím. Mrznú mi prsty na nohách, asi si ich zabalím do deky. Veď nechcem predsa nachladnúť. Problémov mám aj tak dosť. Čakám na ňu ďalšiu noc a ticho dúfam, že sa ešte niekedy objaví.
Ale neprichádza. Tak ako ubieha čas, pribúda mi chuť, všetkú túto frašku ukončiť. Ona už nepríde, už nikdy neucítim jej vôňu, jej dotyky, bozky, objatia. Pomaly siaham po svojej záchrane, prikladám si ju ku spánku a so slzami v očiach sa oslobodzujem. Zaznel výstrel a ja som bol navždy s pamiatkou na ňu oslobodený.

 Je to možné?
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár