Už vôbec nie šťastný nový rok.

Rozlúčili sme sa. Počkala som si na toho zeleného panáčika, ktorý mi určil kedy môžem prejsť cez cestu. Prišla som na koniec ulice, kde som pravidelne bočila doľava – do tmy. V tom ma ktosi schmatol za ruku. Skríkla som.

-Frederik! Čo to robíš? Oči mal malé, lesklé a červené. Zasa pil.
-Môžeme sa porozprávať?
-Ale len chvíľu. Za dvadsať minút mám byť doma.

Šli sme známou ulicou, ktorou sme sa už boli párkrát prejsť. Ešte keď sme spolu chodili. Prešli sme cez cestu, keď ma opäť schmatol za ruku a ťahal ma do dvora jednej z bytoviek. Kričala som, ale všetci boli doma zaujatí oslavou nového roku. Sotil ma na zem. Vykríkla som, ale on bol rýchlejší ako moje výkriky a vrazil mi. Bola som ako omráčená, nedokázala som ani pípnuť. Moje malé pästičky búchali do jeho veľkej hrude, no on sa len smial. Stiahol mi rifle, potom nohavičky, rozopol si nohavice a... uspokojil sa.

V tej chvíli som si želala zomrieť. Chcela som, aby skončil a zabil ma. Celé to trvalo možno desať minút, ale mne to prišlo ako celá večnosť. Keď skončil, slastne si vzdychol, postavil sa a zapol si nohavice. Ležala som stále na zemi a po tvári mi stekali pramene horúcich sĺz. Kľakol si ku mne.

-Šťastný nový rok. Zašepkal.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu