Áno. O 3 mesiace atestujem.
Pamätám si sama seba na pracovnom pohovore. December 2010. Small talk s mojou budúcou nadriadenou u sekretárky riaditeľa, kým konečne dorazil aj s personalistom. Po úvodnej otázke nasledoval môj polhodinový monológ a potom sa už nemali čo pýtať.
"Proč právě psychiatrie?"
Ach.
Niektoré skúsenosti sú neprenosné. Darmo mi vtĺkali do hlavy, aké dôležité je mať osobný život, že práca nie je všetko... Nechcela som tomu rozumieť. Pripadalo mi, že musím za každú cenu zachraňovať. Nedajbože aby to ten pacient odmietal alebo nedodržal, čo som mu povedala! Potom sa stal neperspektívnym, strateným prípadom a samozrejme som ho o tom nezabudla infomovať... Väčšina z nich bola proti tomu našťastie už imúnna, pretože tak s nimi jednal každý - od rodičov až po pani na sociálke. Vadilo mi, keď nebrali lieky, keď fetovali a potom sa kvôli tomu k nám znova a znova vracali. A pritom som sa tak snažila...
Bolo to asi najťažsie obdobie v mojom doterajšom živote. Permanentný pocit bezmocnosti, frustrácia a vyčerpanie. Úsilie, ktoré neustále vychádzalo nazmar. Točila som sa v kruhu nadávania na systém, pacientov, administratívu, neochotných kolegov... Pridali sa poruchy spánku, emočná labilita, depresívna nálada, do myšlienok sa vkrádali úzkosti, ktoré sa stávali neznesiteľnými. Mala som pocit, že by som radšej nebola, než takto donekonečna prežívať. Napriek všetkému som mala stále potrebu si niečo dokazovať, byť lepšia než ostatní, zvládať to, čo iní nedali... V podstate som nemala energiu riešiť nič iné než prácu. Doma som bola schopná už len ležať. Zanedbávala som seba, domácnosť i vzťah.
Divím sa Richardovi, že to so mnou napriek tomu vydržal. Od tretieho ročníka vysokej. Ja by som už asi bola dávno preč.
Mesiace ďalej ubiehali a stabilizovalo sa to v štádiu, kedy to nebolo dobré, ale dalo sa to vydržať. Ani neviem, ako som sa minulý rok dostala k práci pre jedno občianske združenie, ktoré hľadalo psychiatra na malý úväzok. Zaoberajú sa tam pracovnou rehabilitáciou ľudí s duševným ochorením. Rozhodla som sa, že to popri práci v nemocnici skúsim, pretože to pre mňa bola neprebádaná oblasť.
Hlavný rozdiel bol v tom, že ku klientom (nenazývajú ich pacientmi) pristupujú úplne inak. Berú ich ako ľudí s cieľmi a prianiami, nesústreďujú sa len na prejavy ich choroby a poukazovanie na problémy, ale spoločne hľadajú riešenia. Prevádzkujú chránené kaviarne, ktoré sú akýmsi medzistupňom pred zaradením sa na bežný pracovný trh po prekonanej epizóde duševného ochorenia.
Postupne som začala ich filozofiu aplikovať vo svojej práci v nemocnici a viedlo to k tomu, o čo som celú dobu usilovala - posunulo ma to bližšie k pacientom. Začala som sa zameriavať na to, čo si prajú, brať ich viac vážne. Uvedomila som si, že som s nimi v minulosti často jednala ako keby boli "nesvojprávni" a ich rozhodnutia nemali váhu, pretože som mala pocit, že viem, čo je pre nich najlepšie. Prestala som očakávať, že sa budú správať tak, ako si ja predstavujem a začala som ich rešpektovať. Zrazu to už neboli len diagnózy, ale skutoční ľudia vo všetkých farbách a odtieňoch, ake si dokážem prestaviť.
Uľavilo sa mi. Prestala som sa nasierať a obviňovať ich, že si za svoju chorobu môžu sami, pretože (ne)robia to a to. Začala som sa viac zaujímať o príčiny, skúmať motiváciu (často) sebadeštrukčného správania, pýtať sa ich, či to chcú zmeniť. Veď som si tým v podstate prešla aj ja sama.
Viac som si ujasnila svoju rolu. Sama seba teraz vnímam ako odborníka, ktorý vydá doporučenie a je už potom na tom človeku, či ho akceptuje (poučený o možných dôsledkoch). Taktiež je pacient v istom zmysle odborníkom na svoju chorobu, pretože ju sám prežíva a na to sa snažím stále myslieť. Dokážem lepšie rozlíšiť, kde sú hranice mojej zodpovednosti za zdravie pacienta a čo preňho môžem a nemôžem urobiť. Najjednoduchšie veci sú často prekvapivo najúčinnejšie. V psychiatrii je veľa prípadov, kedy liečime pacienta proti jeho vôli, ale vďaka tomuto prístupu sa mi lepšie darí sa dohodnúť aj s týmito pacientmi a nájsť riešenie prijateľné pre obe strany.
Systém nezmením. Aspoň nie v tejto chvíli. Príjmy sa u nás budú točiť aj ďalej, vždy tu budú ťažké stavy, úmrtia, agresívni príbuzní, žaloby, nespoľahliví kolegovia, alibistickí nadriadení, hromada papierov. Stále sa snažím robiť maximum, ale už dokážem lepšie prijať, ak to nevyjde. A chrániť sama seba. Predovšetkým.
Kedysi u nás na mužskom detoxe robil ošetrovateľ, ktorý sa správaním vymykal ostatnému, večne sa na niečo sťažujúcemu personálu. Bol tichý, veľmi pokojný a neodmysliteľne k nemu patrila konvička so zeleným čajom na stole v sesterni. Pamätám sa, ako som mu kedysi naštvane ventilovala svoje sklamanie zo "známych firiem", ktoré u nás mali 20-30 pobytov a stále sa vracali. Povedal len:
"Vždy je naděje".
Teraz mu už rozumiem.
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
tanickina
4. 9.sept. 2016 14:18
aaaaaaah, aký krásny blog
2
mna zaujima odpoved na tu otazku ktoru ti polozila personalistka - preco? myslela som, ze clovek ktory sa sam rozhodne zasvatit svoj zivot praci s ludskou dusou a psychikou, vyberie si to zo vsetkych tych odvetvi, bude clovek velmi empaticky, nadseny prave pre tu individualitu kazdeho, chapavy a s tuzbou vediet sa vcitit do cloveka a chapat jedinecnost jeho myslenia.. nemyslim to zle ani ta nechcem urazit to by som si nikdy nedovolila, obdivujem ta a je hrozne super ze si napisala taky uprimny blog a hrozne ma to zaujalo, lebo si neviem predstavit ze niekto roky vie ze chce byt lekarom a asi aj tuzi po presne tomto, ale nezamysli sa nad tym ktory pristup je vhodnejsi a zvoli ten mechanicky, ucebnicovy..
3
Úžasný blog. Fest ti rozumiem so svojou polosamodeštruktívnou snahou každého dotlačiť na správnu cestu aj proti svojej vôli Ani nevieš, ale ty máš zo všetkých odtiaľto najbližšie k tomu, čo pre mňa znamená slovo "vzor".
@h8u Nechcem hovoriť za ňu, ale nedelil by som to čiernobielo len na učebnicový prístup (ktorý akože vyznávala doteraz) a potom ten empatický pro-ľudský (ktorý robí odteraz). sOM SI ISTý, žE ZA TIE ROky si vypracovala vlastný asertívny citlivý prístup, len v niektorých ohľadoch nebol dokonalý a až ten terajší sidejob jej ho pomohol dotiahnuť na 100 %.
@h8u Nechcem hovoriť za ňu, ale nedelil by som to čiernobielo len na učebnicový prístup (ktorý akože vyznávala doteraz) a potom ten empatický pro-ľudský (ktorý robí odteraz). sOM SI ISTý, žE ZA TIE ROky si vypracovala vlastný asertívny citlivý prístup, len v niektorých ohľadoch nebol dokonalý a až ten terajší sidejob jej ho pomohol dotiahnuť na 100 %.
4
@H8u tak toto asi nikde tak nefunguje podla mna... zober si uz len lekarov, pre kolkych z nich nie je prvorada pomoc pacientovi ale skor odmena.... tym nechcem povedat ze vidim autorku blogu tak ako ty, len reagujem na to vnimanie psychiatrov atd. ale takisto som mal ocakavania trochu odlisne od reality uz ked som siel studovat psychologiu
5
@H8u tie dôvody sú dosť osobné Najťažšie je vybalansovať to tak, aby pomoc iným nebola na úkor tvojho života a aby si zároveň nemala pocit, že sa dostatočne nesnažíš. Ja som mala na začiatku "veľké oči" a veľa očakávaní, ale nechala som sa strhnúť systémom a radami skúsenejších, ktorými by som sa už teraz neriadila. To, že niekto má viac praxe ako ja, neznamená, že s ním musím súhlasiť. Proste mi trvalo nejakú dobu, kým som si našla svoj "štýl", v ktorom sa cítím dobre. Dosť k tomu prispelo aj to, že už mám skúsenosti a nebojím sa mať iný názor ako ostatní. Už nie som začiatočník. A musela som kvôli tomu fakt vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a robiť veci naviac. Každý to má inak a nechcem odsudzovať kolegov, ktorí si tu odsedia svojich 8 hodín a potom utekajú k rodine. Možnože rokmi sa moje priority tiež zmenia a už nebudem toľko času venovať práci. Ale prístup mi dúfam ostane
@Antifunebracka díky
@Antifunebracka díky
7
@ peculiar prosím ťa, kde pôsobíš? aby som za tebou poslala známych, ktorí sú tiež sklamaní z toho, že sú braní len ako diagnózy s neosobným prístupom lekára :/
@ Aventine , ak už aj ten strach zo smrti pominie a denno denne padáš na dno...kde sú ešte tvoje túžby? čo je to, čo ti v živote chýba a ak by si to našla, tak by si možno nemusela padnúť na hubu tak skoro?
@ Aventine , ak už aj ten strach zo smrti pominie a denno denne padáš na dno...kde sú ešte tvoje túžby? čo je to, čo ti v živote chýba a ak by si to našla, tak by si možno nemusela padnúť na hubu tak skoro?
Napíš svoj komentár